Modrofúz (nádej žien)

Variácie na príbeh grófa Bernarda de Montrogaux sa vo svetovej tvorbe objavujú už niekoľko storočí. Asi najznámejšou je rozprávková verzia z pera Charlesa Perraulta či opera Bélu Bartóka Hrad kniežaťa Modrofúza. Pátrať po podstate a zmysle vzniku samotnej legendy by nás mohlo zaviesť do slepej uličky, pretože verzia súčasnej nemeckej dramatičky Dey Loher z nej preberá len jednoduchý fakt: „Žil raz jeden plachý muž, ktorý sa za nejasných okolností pričinil o smrť siedmich žien.” Inscenácia Modrofúz (nádej žien) sa v Mestskom divadle Žilina zaradila  do  série  mimoriadne  zaujímavých  dramaturgických počinov, ktoré sa v tejto inštitúcii objavujú už niekoľko posledných sezón. Cielená programová štruktúra, výrazne zameraná na texty súčasnej svetovej aj slovenskej drámy, je v takej sústredenej miere naozaj neobvyklá a jednoznačne stojí za pozornosť. Krehká a snová verzia Modrofúza od jednej z najuznávanejších nemeckých dramatičiek súčasnosti, ktorej jazyk v tejto hre funguje najmä v rovine čistých metafor, sa z radu vyššie spomínaných spracovaní známej legendy naozaj vymyká. Modrofúz už nie je knieža, ale obyčajný predavač topánok, nevlastní žiaden zámok, ale jednoducho kráča po ulici, a tam kdesi stretne lásku svojho života. Čas jej hry je však koncentrovaný, city postáv sú len akýmsi zvláštnym extatickým extraktom. Aj preto táto láska vydrží len pár okamihov, hoci sa v nej odráža večnosť naplneného sna. Táto žena spácha samovraždu, lebo taká je podstata lásky, ktorá bola naplnená – nemôže vytrvať. A každá ďalšia žena, ktorú stretne, sa musí stať obeťou prázdna. Nie preto, že by on už nedokázal milovať, ale preto, že bytostný cit ostatných žien k nemu ho vlastne nijako nezaujíma. Cit je už len ich bolestným krížom, nezmyselnou príťažou a on ich oslobodzuje – tým, že ich usmrtí a tak ich vykúpi z nemožnosti naplnenia tohto citu. Len jedna jediná dokáže napokon pomôcť jemu. Paradoxne práve tá, ktorá ho nevidí, pretože... nevidí. Minimalistický režijný štýl Eduarda Kudláča je v tomto prípade herecky naplnený s presnosťou a citlivosťou, ktorá textu absolútne svedčí. Jemná, až meditatívna atmosféra vzdoruje akejkoľvek forme expresívneho kŕča, preto je každý záchvev emócie viditeľný až hmatateľný. Táto krehkosť a blízkosť sú bezpečným východiskom z psychopatológie, ktorá by mohla interpretácii uškodiť, ak by sa stala vysvetlením akejkoľvek motivácie ktorejkoľvek z postáv. Je zvláštne, že práve ženské portréty sú vo svojom extrakte realistickejšie, než samotný Modrofúz, ktorý celý čas balansuje na hrane. Je slabší než ženy a jeho sila sa materializuje len cez jeho schopnosť ich zabiť. Jeho oči ani dych nie sú hysterické, preto v nás môže vyvolať nepokoj. Nie nepokoj z chorobnej úchylnosti vraha, ale nepokoj človeka vyprázdneného od možnosti naplniť svoj cit, a preto odsúdeného stať sa zločincom, aby bol celkom na konci sám usmrtený.

Samotná inscenácia osciluje na  hrane  zvláštneho  sna  a  len blízkosť a otvorenosť nám pomôžu ju naozaj prežiť. Nemal som pocit, že ma niekto zavádza, skôr len, že ma vedie. Niekam, odkiaľ sa len ťažko vracia. Do ticha. Do prázdna. Do samoty, ktorá je únikom. Aspoň na okamih…

Peter Pavlac