Vnútro vnútra

Smrť tajne vysväteného kňaza vdp. Ing. Přemysla Coufala patrí k najzávažnejším neobjasneným prípadom slovenskej justície, ktorý má mnoho rovín: spája sa v ňom osobná tragédia, boj o ľudskú česť a očistenie mena, je ukážkou bezprecedentných praktík československej ŠtB, zlyhania justície minulého režimu i justície po roku 1989 a v neposlednom rade aj ukážkou moci, ktorú majú bývalí vysokopostavení príslušníci tajnej polície na Slovensku dodnes.

Do života Přemysla Coufala zasiahla ŠtB niekoľkokrát. V šesťdesiatych rokoch, po tom, čo získala informácie o jeho aktivitách v podzemnej cirkvi, ho na niekoľko rokov získala do svojich služieb, aby informoval o ekonomických machináciách svojho podniku. Neskôr využíval početné zahraničné služobné cesty na kontakty a výmenu informácií a materiálov s emigráciou a  zahraničnými  cirkevnými  predstaviteľmi.  V  roku 1979 je identifikovaný ako kuriér nútený do spolupráce s ŠtB, ktorú ale odmieta. Dňa 24. februára 1981 je vo svojom byte nájdený mŕtvy so stopami po brutálnej vražde, prípad však vtedajšie vyšetrovacie orgány uzavreli ako samovraždu. Ani vyšetrovanie z roku 1990, po ktorom bol prípad odložený, nedospelo k inému záveru. Výnosom súdu z roku 1992 boli všetky spisy, týkajúce sa prípadu, uzamknuté v trezore archívu SR s dátumom uvoľnenia korešpondujúcim s dátumom premlčania možných trestných činov, súvisiacich s prípadom. Lehota stále trvá...

Na očistenie mena Přemysla Coufala, ktorého sa nedožili ani jeho rodičia, vzniklo niekoľko neúspešných iniciatív, pokúšajúcich sa predovšetkým o anulovanie oficiálnej verzie záverov vyšetrovania o samovražde. V súvislosti s Coufalovým prípadom sa hovorí aj o zmiznutí novinára Marcela Samuhela, ktorý o tejto veci informoval počiatkom deväťdesiatych rokov – teda v období, keď na Slovensku zmizlo niekoľko novinárov, píšucich o závažných kauzách. Osobný príbeh Přemysla Coufala otvára mnohé etické otázky – v dobe, ktorá zvykne etiku považovať za prázdne slovo a bezbrannosť voči nečitateľným mechanizmom moci lieči cynizmom, je ukážkou zodpovednosti, ktorú za zdravé fungovanie spoločnosti nesú nielen statoční jedinci, ale predovšetkým zákonodarné a justičné orgány. Je tiež ukážkou, aké ďalekosiahle následky majú zložité politické  rozhodnutia, napríklad to o „hrubej čiare“ za minulosťou, ktoré urobili politici v Československu po roku 1989. Na jednej strane bolo príkladom morálnej  veľkodušnosti  a  dobovo  podmieneného optimizmu vtedajšej politickej garnitúry, no zároveň ukázalo jej smrtiaci romantizmus a politickú negramotnosť, ktorej fatálne následky znášame dodnes.

V inscenácii Vnútro vnútra autori Ľubomír Burgr a Dušan Vicen mapujú niekoľko období fungovania ŠtB. Groteskná analýza „hodnotení“, ktoré na seba písali členovia ŠtB, ponúka príležitosť nahliadnuť do mechanizmov budovania paralelnej mocenskej štruktúry v rámci ŠtB, umožňujúcej vzájomnú kontrolu jednotlivých zamestnancov a spolupracovníkov na všetkých úrovniach tejto organizácie, do mechanizmov, ktoré môžu fungovať aj po zániku ŠtB. Ďalšou dôležitou líniou inscenácie je príbeh vzostupu a pádu prominentných straníckych funkcionárov, ako napríklad Zdeňka Mlynářa, autora strhujúcej knihy Mráz přichází z Kremlu. Vďaka tomu nazeráme do živelného vnútra moci, ktorá, ak ostane nespútaná zákonom či morálkou, pohltí nielen všetko naokolo, ale – tak ako v archetypálnom obraze – od chvosta zožerie aj samu seba. Burgr a Vicen sa vo svojej inscenácii zaoberajú nielen príbehmi, do ktorých zasiahla ŠtB v nedávnej minulosti, ale aj závažnými problémami, ktoré vyplynuli z jej činnosti po páde totalitného režimu. Kľúčovým sa tak stáva skúmanie nášho vyrovnávania sa s od- kazom totalitnej minulosti.

Ján Šimko

Vznik inscenácie iniciovala Asociácia Divadelná Nitra v rámci projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície.
Festival inscenáciu uviedol v slovenskej a svetovej premiére