Neistý Grunt (Vnútrodruhová agresia)

Len ťažko možno oddeliť inscenácie tohto zoskupenia od osoby režiséra, autora, legendy, guru – Blaha Uhlára. Samozrejme, nebolo by spravodlivé tvrdiť, že Stoka, to je len Blaho Uhlár, avšak – pre menej pozorných – inscenácia Neistý grunt je produkciou združenia S.T.O.K.A. Päť bodiek, ktoré nás oddelia od legendy a vyvolajú veľa otázok. A to je úžasné.

Blaho Uhlár je osobnosť, aká v našom kontexte nemá celkom obdoby, a to treba uviesť bez snahy akokoľvek tento fakt hodnotiť. Výraznosť jeho postojov a prepojenie životného štýlu či skôr štýlu existencie s podstatou vlastnej umeleckej tvorby je nezvyčajná, extrémna a pre mnohé slabšie povahy len ťažko akceptovateľná. Blaho Uhlár je „mýtus“, ktorý, keby to povedal sám o sebe, nevyhne sa sarkastickému úškrnu, naturalistické- mu sebabičovaniu, len aby upozornil na dno, od ktorého sa už roky snaží odlepiť. Či je to iba dôsledok jeho extrémnych postojov, je úplne irelevantné. Jeho vklad do alternatívnej kultúry postavený na demonštrovanom odmietaní všetkého oficiálneho je neprehliadnuteľný a ak sa na okamih odosobníme od svojej mentálnej malosti, musí to vyvolať náš absolútny obdiv. Povedal by som „objektívny“ obdiv.

Projekt Neistý grunt (ktorý zámerne nenazvem inscenáciou – akosi mi tento teatrologický slovník nejde skĺbiť s ničím, čo s Blahom Uhlárom súvisí) pomerne  jednoznačne  odkazuje na jeho zvláštnu martýrsku video-inscenáciu s názvom Pokus (2012), ktorá vzbudila explóziu protichodných reakcií. Vzdávam sa ďalšieho klišé a NE-napíšem, že práve to je dokladom podstatnosti  inscenácie,  najmä  keď  tomu  sám  neverím. To, čoho sa ale nevzdám, je pocit, že Blaho Uhlár nachádza novú cestu, má na ňu chuť a najmä našiel nových spolupracovníkov

– profesionálov. V Pokuse ich ešte môže zosmiešniť, bagatelizovať ich snahu o hereckú profesionalitu – veď sú to len študenti bábkoherectva. V Neistom grunte im však odrazu dáva priestor. Už nie sebe samému, ale im. Očistil sa od nutnosti bytostne prepájať seba samého so snahou o výpoveď a objavuje opäť spôsob, ako vypovedať cez iných. Vkladá sa do rúk novej kvalite, ktorá ho presahuje, a tak sa výpoveď dvoch mladých s ich vlastnými témami môže prepojiť s výpoveďou „uhlárovskou“, kde sa samovražedné konotácie (Jack London, maďarská „samovražedná“ pieseň Szomorú vasárnap) groteskne vyskladajú v kontraste k všedným „študentským“ banalitám. Uhlár tak objavuje formu, predĺženie, ktoré celkom prirodzene dovádza jeho celoživotný umelecký koncept do úplne novej kvality. Už to nie je vyextrahovaný civilizmus v krutej, nemilosrdnej a vecnej pravde napľutý do tváre našich konformizmov, ale nová estetická kvalita, ktorá sa možno ešte iba rodí.

Agresivita osobného útoku voči mŕtvolnej oficiálnosti sa tak stáva umeleckým gestom, aktom odovzdania formy a myšlienky do rúk niekomu inému. Už TO je celkom jednoznačný znak, že za zdanlivou rezignáciou sa skrýva ešte stále veľa nevypovedaného či skôr množstvo nesformovanej kvality, ktorá čaká na dôveru a rešpekt celkom inej generácie. Tej, ktorá už nie je postihnutá sentimentom ani voči minulosti tejto krajiny ani voči všetkému, čo predstavuje „aura“ Blaha Uhlára.

Cez Neistý grunt sa pre mňa zrodil režisér, ktorému možno bude svedčať aj celkom iné javisko, hoci samotná inscenácia je akýmsi priznaním nového hľadania, prirodzeným vyústením tej bytostnej nevyhnutnosti tvoriť, ktorá sa v skutočnosti nedá zlomiť žiadnym systémom. A Blaho Uhlár to dokazuje zas a znova.

Peter Pavlac

„Podtitul Chudobné divadelné orgie na pomedzí estrády a avant-gardy je celkom výstižnou  žánrovou definíciou inscenácie. O chudobnosti niet pochýb, scénické prvky Uhlár minimalizo- val a v Grotowského duchu sme vskutku videli čisto herecké divadlo. Režisér dokonca rezignoval aj na hudbu (ak nepočítame skromné živé vstupy na ukulele); herci rozohrávali absurdné situácie v úplnom tichu, v ktorom sa ozývalo každé šuchnutie a pohyb.“

Tatiana Brederová, IS Theatre.sk, 31. 12. 2012

„Režisér pracuje na takmer prázdnej scéne s dvoma hercami – mladými mužmi, ktorí rozohrávajú scény tak, ako sme v prípade divadla Stoka zvyknutí. Vezmú nápad, zrealizujú ho mlčky, pohybom alebo ho rozvinú do dialógu, pričom využijú reč tiel. Postupne navodia magicko-naturalistickú, často absurdnú situáciu.“
...
„Chlapci naskočili na jeho zmysel pre humor s istotou. V niektorých chvíľach sa v ich postavách skutočne blysla režisérova tvár, jeho grimasa či gesto, dokonca občas sa scény akoby obtreli o typické herecké spôsoby niektorých bývalých ,stokárov‘.“

Eva Andrejčáková, SME, 4. 11. 2012