Toufar – Mučiace hry

Číhošťský zázrak sa, podobne ako mnohé iné nevysvetliteľné javy v dejinách, stal predmetom rôznych interpretácií a mocenských inštrumentalizácií, ktoré stáli život minimálne jedného hrdinu, v tomto prípade „trpného” účastníka udalosti. Podľa očitých svedkov sa počas omše celebrovanej katolíckym farárom Josefom Toufarom v malej dedinke Číhošť v kraji Vysočina dňa 11. decembra 1949, teda na tretiu adventnú nedeľu, za pátrovým chrbtom pohol kríž v okamihu, keď vyslovil: „Zde na Svatostánku je váš Spasitel“. O dovtedy ničím nevynikajúcu Číhošť a jej malý kostolík sa začali zaujímať cirkev, ŠtB i najvyšší štátni a stranícki funkcionári, vrátane prezidenta Klementa Gottwalda. Páter Toufar bol uväznený vo Valdiciach a ani nie o mesiac zomrel na následky mučenia. ŠtB dala nakrútiť krátkometrážny inscenovaný dokumentárny film Běda tomu, skrze něhož přichází pohoršení (réžia Přemysl Freiman), v ktorom sa pokúsila podať dôkazy o tom, že Toufar pomocou podväzkového pásu či stierača z automobilu skonštruoval mechanizmus, ktorým počas omše tajne krížom hýbal. Zámer ale nevyšiel – jednak Toufar počas nakrúcania filmu zomrel, jednak režisér nedodržal liturgické náležitosti omše a veriaci spoznali, že dokument je podvrh. Preto farára Toufara obvinili z„homoseksuelity“ a pedofílie, pričom deti ku krivým výpovediam prinútila Ludmila Brožová-Polednová, prokurátorka známa z procesu s Miladou Horákovou.

Aby otvoril analýzu číhošťskej situácie smerom do dávnejšej histórie, spiritus agens inscenácie, autor libreta a hudby Aleš Březina nachádza paralelu k príbehu Josefa Toufara v mučeníckom príbehu sv. Jana Sarkandera, ktorý žil na prelome 16. a 17. storočia a ktorého osud takisto ilustruje tvrdý stret cirkevnej a svetskej moci. Udalosť označovaná ako číhošťský zázrak sa udiala v časoch, keď sa komunistická moc v Československu snažila definitívne vyrovnať s katolíckou cirkvou. Vehementne sa snažila zneužiť situáciu vo svoj prospech, aby cirkev očiernila a dokázala jej podvody, ktorými sa snaží lákať veriacich. Podľa jej verzie chcel páter spôsobením zázraku presláviť malý kostolík a zbohatnúť na príleve turistov (tak udalosť podávala napríklad báseň Ten čihošťský kostelíček z týždenníka Rozhlásek, podpísaná fingovaným detským autorom a mnoho iných dobových karikatúr, ktoré vznikli na objednávku režimu). Na druhej strane katolícka cirkev ustanovila „zázrakovú komisiu“ a pokúsila sa dosiahnuť kanonizáciu Josefa Toufara.

Vo svojej dokumentárnej opere, komponovanej výlučne na základe archívnych materiálov, analyzuje Aleš Březina mocenské súboje inštitúcií, aby položil otázky o podstate ľudskej viery, o pravde a o zázraku. Nemenej podstatné sú v tomto prípade aj: filozofická otázka zázraku – neobjasniteľnosť tohto javu, jeho potenciál referovať o vyššom bytí, o svete „nad“ či o projekcii ľudskej túžby do takéhoto sveta, otázka o našej potrebe hrdinov, mučeníkov, svätcov, a tiež otázka nevysvetliteľnej udalosti v racionálne štruktúrovanom systéme, akým je napríklad umelecké dielo. Antiiluzívny inscenačný prístup režiséra Petra Zelenku, pri ktorom ožívajú aj rekvizity a priestor a inscenačné postupy sú odkrývané, podporuje líniu analýzy iluzórnosti umeleckého diela a možnosti mocenského súboja o tzv. „pravdu”, resp. pravú či jedinú platnú interpretáciu.

Ján Šimko

Vznik inscenácie iniciovala Asociácia Divadelná Nitra v rámci projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície.
Česká premiéra 18. a 19. 9. 2013, Národné divadlo, Praha – Divadlo Kolowrat.