Holokaust

Dejiny našej dobe akosi nesvedčia. Veď načo sa zaoberať tým, čo sa nás už netýka, načo otvárať staré rany, spôsobovať si bolesť, nebodaj akceptovať viny našich predkov a snažiť sa ich odčiniť? História je čosi mimoriadne nemoderné, najmä v časoch, keď sa budúcnosť natoľko priblížila, že začala splývať s prítomnosťou. Tam minulosť miesto nemá. Všeobecné presvedčenie, všeobecná lenivosť, všeobecná apatia, s ktorou sa veľmi rád NE-stotožním.

Divadlo Aréna už niekoľko rokov pomerne systematicky pracuje s angažovanou dramaturgiou, ktorá nie je v tejto podobe a v kontexte súčasného slovenského divadla až tak obvyklá. Až systematická a dlhodobá práca na „konkrétnosti“ tohto typu sa naozaj môže stať viditeľnou. Občiansky cyklus (inscenácie Tiso, Husák, Komunizmus, Kukura) je zaujímavou ukážkou, ako sa tak môže stať. Neprislúcha mi hodnotiť rôznu kvalitu jednotlivých inscenácií, napokon, každá hraničná tvorivá činnosť na báze aktuálnej autorskej (režijnej či dramatickej) tvorby si doslova vynucuje neistoty, akokoľvek sa ich tvorca snaží vopred eliminovať. Písať o odvahe mi pripadá ako klišé, pretože cesta, na ktorú sa týmto akákoľvek inštitúcia v dnešnej dobe vydáva, už je skôr nutnosťou. Nutnosťou nebezpečnou. Môže stáť inštitúciu „život“, ale zároveň jej prinavracia podstatnosť, cez ktorú obhajuje zmysluplnosť samotného divadla.

Inscenácia hry Viliama Klimáčka Holokaust je tematickým vy- vrcholením celého dramaturgického cyklu, a nielen preto, že je poslednou. Kým inscenácie Tiso, Husák, Komunizmus a Kukura sa zaoberali „len“ istou časťou našej histórie (a jej súčasťou je prirodzene aj prítomnosť, v ktorej žijeme), Holokaust v jedno- duchom nápade vytvára rámcový oblúk presahujúci „obdobie“ svojho primárneho historického záujmu (polovica 20. storočia). Mladá žena si príde uplatňovať reštitučné nároky na kaviareň svojich rodičov, ktorá im bola po vojne „odobraná“. Situácia má však háčik: kaviareň, ktorú rodičom „odobrali“, oni sami počas druhej svetovej vojny arizovali, čo reštitučné nároky dedičky problematizuje. Možno však oveľa menej na úrovni právnej, než na úrovni morálnej.

Tento jediný fakt robí z nás, prizerajúcich sa, odrazu ľudí za- angažovaných oveľa hlbšie. Vynoria sa otázky: čo robili moji rodičia, starí rodičia počas vojny, ako sa zachovali v čase, keď prišlo k obludným zločinom páchaným na Židoch (ale nie len na nich), o čo sa vlastne oprieť v sebe, ak vám niekto zrúti nejakú historickú istotu vo vzťahu k svojim súčasným postojom? Nie je napokon ten neskutočný deficit morálky dneška len prirodzeným pokračovaním zlyhaní našich predkov? Nie je potom uprednostnenie vlastnej spoločenskej výhody pred utrpením,  ktoré  nám  spôsobuje  uplatňovanie  morálnych zásad, nejakým zvláštnym predurčením? Ale čo vlastne môžeme urobiť, aby sme túto skoro antickú predispozíciu našej malej slovenskej mentality konečne nabúrali?

Inscenácia Holokaust v réžii Rastislava Balleka odpovede na tieto otázky nedáva. Ale už len fakt, že vo zvolenom oblúku s jasným a vedomým presahom do našej prítomnosti vystavuje na pranier osoby, akou je napríklad Ambróz Králik, a nechá ich dokonca obhajovať svoje previnenia stojac na svojom hrobe, pričom nás všetkých s ironickým úsmevom zaťahuje do argumentácií plných výhovoriek bagatelizujúcich akúkoľvek mieru previnenia, už to je gesto, ktorého výpovedná sila ďaleko presahuje múry divadelnej inštitúcie. Touto nemilosrdnou snahou všetkých nás zaangažovať sa tak inscenácia stáva očistným zážitkom tak pre intelekt, ako i pre emócie diváka. Znepokojuje, otvára oči, podrýva sebaklamy, ironizuje malosť a spochybňuje akúkoľvek bagatelizáciu previnení predkov. NAŠICH predkov!

Peter Pavlac

„Inscenácia Holokaust je veľkým gestom, ktoré presahuje hranice divadla, ale zároveň zostáva autentickým umeleckým dielom.“

Zuzana Uličianska, SME, 13. 12. 2012

„Inscenácia poslednej hry Viliama Klimáčka Holokaust sa v aktuálnosti témy v ničom nelíši od predchádzajúcich hier jeho či iných dramatikov, ktorých diela boli v Divadle Aréna v Bratislave uvedené v rámci tzv. Občianskeho cyklu. Hoci väčšina z nich sa vzťahuje na obdobie druhej svetovej vojny a komunizmu (Tiso, Dr. Gustáv Husák, Komunizmus) a sú teda historickými/dokumentárnymi hrami, ich opodstatnenosť nespočíva často iba v prvom divadelnom naštudovaní zvolených tém u nás, ale z veľkej miery aj v súčasnosti divadelného jazyka.“

Dagmar Inštitorisová, PRAVDA, 16. 12. 2012