Rechnitz – Anjel skazy

Inscenácia hry držiteľky Nobelovej ceny Elfriede Jelinek výrazne vystupuje z radu akéhokoľvek uspokojivo tlmeného priemeru slovenskej divadelnej tvorby. V jednom z rozhovorov o tejto hre autorka spomína niekoľko zdrojov inšpirácie, ale najmä motivácie, ktorá akoby už sama v sebe prechádzala istým procesom. Na jednej strane fascinácia historickou udalosťou – obludný masaker z konca druhej svetovej vojny (stretla sa s ním v dokumente Margarethy Heinrich a Eduarda Erneho a neskôr v knihe o známej rodine Thyssen – jeden z jej členov bol v tomto masakri zaangažovaný), snaha vypovedať o tejto udalosti a dopátrať sa ku koreňom zla v človeku. Na strane druhej zvláštna apatia a rezignácia vo vzťahu k možnosti túto podstatu v človeku zmeniť. Podstatu, ktorá z hlboko „subjektívneho“ démona presakuje až do záležitostí politiky a uplatňovania moci prostredníctvom štátu, čím ho posúva do roviny absolútnej beztrestnosti. David Jařab, výrazná osobnosť českej divadelnej réžie profilujúca jedno z najprogresívnejších českých divadiel posledných rokov – Divadlo Komedie Praha, určil inscenácii podobu, ktorá na jednej strane plne rešpektuje dramatickú neuchopiteľnosť samotného textu, zároveň v duchu jednej z ďalších inšpirácií Elfriede Jelinek (film L. Buñuela – Anjel skazy) stavia na javisko paralelný svet, ktorý orgiastickú atmosféru zvrhlého večierku končiaceho smrťou sto osemdesiatich Židov dokonale zhmotní. Napätie medzi týmito dvoma „večierkami“ vytvára nečakané spojenia a prekvapujúce kontrasty na hranici emočnej únosnosti. Je to však spôsob, akým dosahuje jednoznačný účinok, necháva pôsobiť podstatu samotnej hrôzy a obludnosti spáchaného zločinu. Odkaz na film Luisa Buñuela nie je nijako náhodný, avšak provokácia autorky (a inscenátorov) je namierená hlbšie, než len do spoločenskej kritiky pokrytectva a zvrhlej morálky ľudí z vyšších spoločenských vrstiev. Nacistické bakchanálie na zámku grófky Batthyány sa tak stávajú metaforou hraničných možností činov kohokoľvek z nás. Mať moc rozhodovať o živote a smrti sa tak z roviny politiky dostáva do úrovne, kde už smrť iného prestáva byť previnením. Až tak ďaleko sme naozaj schopní dokráčať a v momente precitnutia sa nekajáme. Veď aby sme sa očistili a zbavili sa viny, nám stačí pozabíjať všetkých svedkov nášho zločinu.

David Jařab obsadil do svojej verzie hry popredných hercov Činohry SND a tí s pokorou kráčajú po nevychodenom chodníčku hrôzy, s ľahkosťou, ktorá mrazí. A mrazí práve preto, lebo naj- desivejšie na takom otrasnom zločine je, ak sa ani na okamih neobjaví pocit viny. Naopak, vina sa zosmiešňuje, bagatelizuje, stáva sa z nej len slovo bez hodnoty, určené do učebníc dejepisu. Spochybnením podstaty previnenia sa totiž samotné slovo vina vyprázdni.

Inscenácia Činohry SND provokuje démonov, ktorých v sebe nosíme, a napriek tomu, že sa zaoberá vinou materializovanou v podobe predstaviteľov nacistického režimu, týmto faktom nás nijak zvlášť neoslobodzuje, akokoľvek  by  sme  si  to  pár prvých minút predstavenia mohli myslieť. Veľmi skoro sa totiž dostaví pocit oveľa intenzívnejší. Bol by som naozaj schopný nekonať tak, ako oni, ak by som mal zaručenú moc a beztrestnosť v akejkoľvek forme jej použitia? Veď v menšom meradle sme aj dnes svedkami podobných činov, dokonca v našom naj- bližšom okolí. Bezostyšná beztrestnosť. A arogantný úsmev na perách tých vinných.

Peter Pavlac

„Jelinek neponúka klasickú hru, skôr báseň v próze. Nositeľka Nobelovej ceny nemá rada realistické scény a vlastne ani po- stavy. Inscenátori si teda musia všetko vyložiť po svojom, čo režisérovi Davidovi Jařabovi absolútne vyhovovalo.

Až Národné divadlo v spolupráci s hosťujúci českými umelcami preukázalo dostatočne silný tvorivý potenciál na to, aby vzniklo dielo, ktoré by sa mohlo pokojne konfrontovať aj v medzi- národnom kontexte. Ide o jednu z najsilnejších produkcií, aká vznikla v končiacej sa sezóne.“

Zuzana Uličianska, SME, 10. 6. 2013

„Inscenácia Rechnitz – Anjel skazy patrí k tomu najzaujímavejšiemu a zároveň najkomplikovanejšiemu, čo aktuálny repertoár SND ponúka. Na divákov čaká znepokojivý zážitok, ktorý otvorí mnohé otázky a neponúkne žiadnu radu, odpoveď ani ospravedlnenie. Tie sa však neušli ani obetiam rechnitzského masakru.“

Soňa Smolková, PRAVDA, 12. 6. 2013