Medzi nami v pohode

Mladá autorka Dorota Masłowska (1983) si svojou prozaickou a žurnalistickou tvorbou získala významné postavenie a je považovaná za akýsi generačný hlas. Dôvodom sú témy, ktoré patria do tradičnej výbavy dnešného poľského intelektuála a ktoré Masłowska podáva s istým nadhľadom – dali  by sa zhrnúť pod trendový termín „poľská identita“. V prípade hry Medzi nami v pohode sa prejavujú vo vzájomnom uisťovaní sa o veľkosti Poľska, o význame jeho histórie a utrpenia, ktorým prešlo, a na druhej strane v melanchólii či smútku, ktoré v sebe postavy nesú už len preto, že sú Poliaci.

Masłowska, nezaťažená prevažne negatívnou a traumatickou historickou skúsenosťou, vstupuje do tohto diškurzu priznane nepoučená a so šarmom začiatočníčky. Tému nepovažuje za svätú a nehodlá prijímať klišé s ňou spojené za nedotknuteľné. Naopak, vníma ju ako príliš abstraktnú na to, aby sa s ňou dalo žiť, a všetci, ktorí sa ňou zaoberajú, sú príliš smiešni na to, aby sme ich mohli brať vážne. Výsledkom je komédia, vo svojom geste cynická a možno aj povrchná, ale práve vďaka tomu mnohým divákom prinesie úľavu a umožní im pozrieť sa s odstupom na stereotypy a klišé spojené s poľským národom. Je to predovšetkým divoké dvadsiate storočie, presnejšie – druhá  svetová vojna, obdobie totalitnej diktatúry a miestny variant skorého kapitalizmu, čo spája tri ústredné postavy hry. Masłowska vytvorila bizarnú viacgeneračnú rodinu žien, poznačených odlišnými skúsenosťami, aby mohla konfrontovať silné historické zvraty dvadsiateho storočia, ako aj súčasnosť troch generácií, žijúcich v dnešnom Poľsku. Zasadzuje diskusiu o dnešnom Poľsku a „poľskosti“ do globálnejšieho rámca tvoreného všadeprítomným mediálnym táraním. Z pohľadu tohto umelého sveta, prísne bezpríznakového, a teda aj nadnárodného, je akákoľvek snaha o hľadanie, poznanie či pestovanie lokálnych špecifík iba spestrením, a preto je smiešna a zbytočne prácna. Pri konfrontácii generačných postojov sa pýtame, či pohľady do histórie, prehodnocovanie rôznych pamätí a podobné aktivity, ktorým sa dnes v Poľsku (a nielen tam) venuje veľká pozornosť, prinesú niečo užitočné ďalším generáciám a či vôbec budú kompatibilné s ich senzitivitou a pamäťou. Hru Medzi nami v pohode napísala Masłowska pre divadlo TR Warszawa, ktoré pravidelne uvádza nové hry súčasných poľských dramatikov. V réžii umeleckého šéfa a riaditeľa divadla Grzegorza Jarzynu vznikla inscenácia, ktorá sa opiera o silu textu, motívov a situácií. Jarzyna vytvoril na scéne, ktorá podporuje fantaskný, komický a absurdný rozmer textu, jednoduchý priestor, v ktorom dominujú herci a ich akcia, miestami dokreslená počítačovou animáciou. Podobne, ako v prípade niektorých ďalších inscenácií súčasných textov, režisér ustúpil dramatičke a dal jej fantáziám silu a funkčnosť.

Ján Šimko

„Masłowskej hra sa „vysmieva“ z Poliakov a zároveň otvára nemecké a európske komplexy, vďaka čomu je úplne zrozumiteľná aj pre zahraničné publikum. Jarzyna zrejme dosiaľ ešte nemal taký nadšený divácky ohlas na premiérové predstavenie v nemeckom jazykovom prostredí.“

Łukasz Drewniak, Dziennik

„V obraze troch generácií žien (Starká, Matka a Malé metalické dievča), ktoré sa tisnú v starom nájomnom dome vo  Varšave, poznačené spomienkami na vojnu a spoločensky odstavené transformáciou, autorka odkrýva jednak absurdnosti vlasteneckého diškurzu, ako aj politicky korektné prázdne frázy. Okolo textu sa tak rozvírili spory o otcovstvo – kto inšpiroval fantáziu tejto umelkyne: tradicionalisti alebo liberáli (lebo to, že by to mohla byť ona sama, nikomu nenapadlo)? Text Medzi nami... tak na jednej strane prirovnávajú k próze Jarosława Marka Rymkiewicza a vnímajú ako hold kultúrno-osvetovej a spoločenskej role Rádia Mária a na druhej je predmetom diskusií v rámci rodových štúdií a ospevovaný vo fanzinoch.“

Joanna Derkaczew, Gazeta Wyborcza

„Všetko to spolu vyvoláva salvy smiechu, lebo vážnosť Jarzynovej inscenácie neznamená, že zbavil hru humoru. Roma Gąsiorowska, Katarzyna Warnke, Maria Maj, Agnieszka Podsiadlik a Rafał Maćkowiak hrajú v podstate len epizódne postavy, a predsa vo svojom zveličení triafajú do čierneho. Vďaka takto poňatým rolám máme na scéne divadla Teatr Rozmaitości skutočný ľudský zverinec – komický aj desivý.“

Jacek Wakar, Dziennik