Môj život

Emma Dante intenzívne čerpá z tradície a hodnotového odkazu konkrétneho miesta. Z jeho histórie, prítomnosti, genia loci. Z jeho pamäte. Palermo je zdrojom jej inšpirácií a do autorských projektov sa pretavuje nielen v spevavom sicílskom dialekte. Po tom, ako mal Môj život obrovský úspech na významnom festivale Romaeuropa v roku 2004, si túto originálnu taliansku režisérku začal všímať divadelný svet. Jej autorské projekty prinášajú večné témy, narába s archetypálnymi obrazmi a príbehmi. Jej metóda tvorby a pohybový a scénický výraz sú nové a odvážne. No aj napriek novátorstvu jej tvorba ostáva čistá a pôvodná – oprostená od akýchkoľvek efektov, vracajúca sa k podstate divadla, ku hre a obyčajnej prítomnosti herca na scéne.

“Všetko je pokojné: pohyby, spomienky, slová útechy, ľútosť, ten posledný rytmus tlkotu srdca opakujúci sa donekonečna,” hovorí režisérka o svojich inšpiráciách a pokračuje: “Vstupujeme do prázdnej miestnosti, v strede stojí posteľ. Čo znamená tá posteľ?“ pýtame sa: „Útočisko? Bezstarostné ničnerobenie? Koniec?” Pre tvorbu Dante a jej performerov je typická vášeň – s nesmiernou vášňou uvažujú, tvoria, hrajú, konfrontujú sa navzájom i s divákom. Ich vášeň je blízka rytmu srdca. Ticho strieda úder. Tento rytmus je nekonečný, sme v kruhu, život a smrť sú v kruhu, ktorý sa neľútostne opakuje. Môj život nie je sladký a nie je to ani sen.

Kruh ako princíp je prirodzený a logický pre autentické vzťahy, situácie a príbeh, ktorý nám Dante rozpráva. Ten príbeh je jednoduchý – matka si nedokáže pripustiť smrť svojho syna – ale jeho možné výklady vychádzajú z hlbokých vrstiev podvedomia. Môj život je divadelným obradom prechodu zo sveta živých do sveta mŕtvych, z detstva do dospelosti. Je mytológiou a históriou odchádzajúcich synov a mužov a opustených matiek a žien.

Archetyp ženy – matky je bipolárny a odkazuje na známu charakteristiku C. G. Junga: "To, čo je dobrotivé, starajúce sa, znášanlivé, poskytujúce rast, plodnosť a potravu; miesto magickej premeny, znovuzrodenia; pomáhajúci inštinkt alebo impulz; to, čo je tajné, skryté, temné, priepasť, ríša mŕtvych, to, čo je pohlcujúce, zvádzajúce a otravujúce, vzbudzujúce strach, neodvratné.“

A táto znepokojená a znepokojujúca matka komunikuje so svojím mŕtvym synom – večným dieťaťom, ktoré prejde do sveta mŕtvych a vracia sa k živým. „Dieťa je teda nielen bytosťou počiatku, ale aj konca... Večné dieťa v človeku je neopísateľná skúsenosť... je to čosi, čo sa nedá spútať a čo tvorí konečnú hodnotu alebo bezcennosť osobnosti.“ Môj život hovorí aj o večnom dieťati v každom z nás, o tom, k čomu sa vraciame a pred čím utekáme. A o našej skrytej túžbe zomrieť, aby sme ostali navždy mladými. Sud Costa Occidentale vám umožnia zažiť prapôvodný rituál večnej mladosti so skutočnou vášňou a so silnými emóciami.

Romana Maliti