Útecha poľnej cesty

| človek sa rodí ako nepopísaná doska | človek je od narodenia zaťažený dedičným hriechom | každý nový život je nový začiatok | človeka formuje spoločná história jeho predkov |

To je iba niekoľko možných pohľadov na to, ako vplyv histórie – osobnej alebo skupinovej – formuje prítomnosť a budúcnosť. Ktorý z pohľadov je relevantný a ktorý nie, to je jedna z otázok, ktorú si možno položí divák, keď si pozrie inscenáciu Útecha poľnej cesty. Dramatik a režisér Miroslav Bambušek pri písaní scenára vychádzal z divadelnej hry Rainalda Götza Svätá vojna, z textu Martina Heideggera Útecha poľnej cesty a z dokumentácie o tzv. brnenskom pochode zo dňa 30. 5. 1945. Výsledkom je expresívna mixáž umeleckých a filozofických textov s faktografickými údajmi.

Inscenácia Útecha poľnej cesty vznikla ako súčasť dlhodobého projektu Perzekuce.cz, v ktorom sa Bambušek a kol. zaoberajú reflexiou sporných udalostí novodobých českých dejín. V rámci projektu sa téme brnenského pochodu venovalo v uplynulých dvoch rokoch niekoľko diskusií s historikmi, pamätníkmi, filozofmi. Viacnásobné prehodnotenie faktografického materiálu sa pozitívne prejavilo na výslednom tvare – hutnej divadelnej eseji, pre ktorú sú historické fakty iba východiskom, resp. jednou z viacerých rovín zobrazenia.

Na historických faktoch „parazitujú“ groteskné postavy protagonistov – moderátora so silným nemeckým akcentom a dvoch historikov. Každý z nich sa snaží uchopiť materiál zo svojho uhla pohľadu. Vďaka svojim úzkym špecializáciám a kŕčovitému napĺňaniu litery svojej profesie hraničiacemu s „fachidiotizmom“ nie sú schopní opustiť úzke hranice svojho obmedzeného pohľadu a pozrieť sa na udalosť ako celok. Zanietenie pre vlastnú odbornosť sa stáva ospravedlnením pre etické zlyhanie každej z troch postáv. Ich diskusia nevyhnutne ústi do bezvýznamného, dadaistického bľabotania, pri ktorom sa útržky viet strácajú v citoslovciach a bezmocných výkrikoch. Nad faktografickým materiálom sa rozohráva úvaha o politike interpretácie dejinnej udalosti a modelová situácia stretu rôznych verzií pamäte. Vedecká história sa konfrontuje s populárnou verziou, mediálnymi opismi udalostí a osobnými spomienkami účastníkov pochodu.

Interpretácia historického faktu a obsah historickej pamäte vždy závisí od toho, kto fakty interpretuje. Etika historika, žiaľ, často ustúpi pragmatickým cieľom a historická udalosť sa stáva nástrojom podpory nejakého názoru, v najhoršom prípade ideológie. Udalosť, ktorej sme neboli priamymi účastníkmi, je vzdialeným, neosobným príbehom, mnohokrát vnímaným ako mýtus – to z nej robí ideálny nástroj manipulácie.

Celou inscenáciou sa ako niť vinie veľmi znepokojujúca otázka, načo sa tým máme zaoberať, a ďalšia, či vôbec dokážeme rozpoznať hodnotu historického vedomia. Inak povedané, či a do akej miery sa dokážeme z histórie poučiť. Prežívať v ahistorickom „tu a teraz“ je príznačné pre nedospelého človeka – jeho pamäť sa iba plní zážitkami, skúsenosťami, príbehmi. Opustenie bezpečného prístavu nedospelosti znamená, okrem iného, zaujať postoj voči spomienkam, zhodnotiť obsah pamäte. A pamäť a história sa vedia odvďačiť: okrem poučenia prinášajú aj útechu – vo chvíľach neistoty, keď človek tuší, že niečo nie je správne, ponúkajú príbehy a minulé riešenia, s ktorými sa možno identifikovať a ktoré dokážu dať mená neurčitému pocitu: „Člověk se stále ptá, proč, k čemu, proč ptá se, k čemu, něco se pořád děje, ptá se, proč, opět se něco stane, něco jiného, něco nového, pak tam sedí nebo jde okolo, nebo musí vyvenčit psa, nebo se člověk vzbudí uprostřed noci a ptá se, k čemu to všechno, proč, nebo když se dívá na televizi, když jen tak sedí, nebo doma, najednou ho to napadne, pak to zapomene, protože se opět něco stane, ale proč se to stane, k čemu, toť otázka. Naposledy, člověk se v tom babrá a teprve dodatečně ví, k čemu, náhle je mu to jasné, tedy už je to jedno, protože to nemůže změnit, ale pomůže to, protože tomu rozumí, pokud mi rozumíte, přesto mu to pomůže a to je na tom to dobré.“

Ján Šimko