Revízor

Toľkokrát inscenovaný Revízor – aké sú ďalšie možnosti jeho interpretácie? Jedna z najčastejšie uvádzaných hier Nikolaja Gogoľa dostala novú podobu v malom, no o to významnejšom jekaterinburskom Koľada-Teatr. Toto divadlo je prelomové, a to nielen kvôli jeho zakladateľovi – svetoznámemu dramatikovi a režisérovi Nikolajovi Koľadovi, ktorý je naozaj geniálnym divadelníkom, no tiež vďaka tvorivému potenciálu jeho kolektívu. Revízor bol Koľadov režisérsky sen, koncentrát jeho tém, provokatívny a provokujúci materiál, inšpiratívne a inšpirujúce podhubie krásnych i odporných motívov a v neposlednom rade zdroj filozofického odkazu o Rusoch a ruskej podstate. Koľada režíruje ako vášnivý zberateľ a odkrývač paradoxov. A to nie iba v spájaní nespojiteľného či vo formálnych javiskových hračkách a experimentoch. A tak Revízor vyvoláva zážitok z dobrodružstva – z neustálej a dokonalo fungujúcej prítomnosti nedokonalého, čohosi nebezpečne rozpadávajúceho sa.

Samozrejme, že tento Revízor je o Rusku a o Rusoch. Presnejšie, o „malej“ veľkej Rusi a o „tak trochu oklieštenej“ nekonečnej ruskej duši. Odkaz o smiešnej provinčnosti je univerzálny. Koľada v jednom rozhovore povedal: „Kde si sa narodil – tam patríš. Aký je v tom rozdiel? Provincia – to je stav duše, nie geografická poloha.“ Provincia duše, provinčnosť ducha a vnútra človeka, provinčnosť mentality a uvažovania o svete. Provinčná duša veru nie je krásne nekonečná. Nenadarmo predstavitelia obyvateľov mestečka smiešne intonujú, akcentujú nesprávne slabiky – nielen preto, že sú zo zadubeného mestečka. Prízvuk je vymyslený a pripomína okrem iného agresívnu intonáciu dnešných politikov a poslancov, ktorým sa z úst valia potoky prázdnych slov.

Romana Maliti

Ruská kritika nachádza v tejto inscenácii takmer „nový manifest naturalizmu“ – fenoménu špiny v Revízorovi sa venujú kritici veľmi intenzívne. Áno, bazénik s blatom v strede scény, cez ktorý sa kráča, v ktorom sa máčajú nohy, ruky, galoše, volániky šiat a rukávy kabátov, z ktorého sa blato vylieva, rozhadzuje, rozmazáva, je fenomenálny nápad. Mokré, schnúce a suché blato doslova mení hercov a výrazy ich tváre. Úrodná černozem ako miesto zrodu nového života a dobrej úrody sa tu postupne stáva odporným blatom, pohlcujúcim miestom zániku, hniloby až spráchnivenia. Celkom prozaicky to je o špinavých, zablatených cestách, a celkom neprozaicky, v duchu autorovho odkazu – o špinavých a zabahnených dušiach. „Vo finále zahádžu blatom nešťastníkov Bobčinského a Dobčinského, vyzlečených donaha a vystavených akoby na odstrel. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Koľadovi sa podarilo stvárniť jedinečne obsiahly a univerzálny obraz našej vlasti.“

(Roman Dolžanskij, Kommersant).

A do tohto blata sa pomaly ponára dávno zablatený Chlestakov. Aj podľa Gogoľa je táto veľkomestská nula najťažšou postavou hry, hrdinom, ktorý „vôbec neklame, nie je remeselným luhárom, sám zabúda, že klame a takmer verí tomu, čo hovorí... Každý sa stáva alebo stane aspoň na chvíľu, na niekoľko minút Chlestakovom...“ Všetci obyvatelia mestečka sú iba „zatrpknutí chudáci, ktorí sú oveľa viac ľuďmi než ten bledolíci kokainista Chlestakov. Táto krajina si ho nájde sama – oddá sa mu sama, upláca ho sama, ponúka sa mu za manželku... Prvú polovicu predstavenia sa od smiechu chytáme za bruchá a na konci je nám do plaču od lyrickej a trýznivej bolesti. Pretože sme vyrástli a žili v tejto krajine...“

(Marina Dmitrevskaja, Rossijskaja gazeta)