o inscenácii
Toľkokrát inscenovaný Revízor – aké sú ďalšie možnosti jeho interpretácie? Jedna z najčastejšie uvádzaných hier Nikolaja Gogoľa dostala novú podobu v malom, no o to významnejšom jekaterinburskom Koľada-Teatr. Toto divadlo je prelomové, a to nielen kvôli jeho zakladateľovi – svetoznámemu dramatikovi a režisérovi Nikolajovi Koľadovi, ktorý je naozaj geniálnym divadelníkom, no tiež vďaka tvorivému potenciálu jeho kolektívu. Revízor bol Koľadov režisérsky sen, koncentrát jeho tém, provokatívny a provokujúci materiál, inšpiratívne a inšpirujúce podhubie krásnych i odporných motívov a v neposlednom rade zdroj filozofického odkazu o Rusoch a ruskej podstate. Koľada režíruje ako vášnivý zberateľ a odkrývač paradoxov. A to nie iba v spájaní nespojiteľného či vo formálnych javiskových hračkách a experimentoch. A tak Revízor vyvoláva zážitok z dobrodružstva – z neustálej a dokonalo fungujúcej prítomnosti nedokonalého, čohosi nebezpečne rozpadávajúceho sa.
Samozrejme, že tento Revízor je o Rusku a o Rusoch. Presnejšie, o „malej“ veľkej Rusi a o „tak trochu oklieštenej“ nekonečnej ruskej duši. Odkaz o smiešnej provinčnosti je univerzálny. Koľada v jednom rozhovore povedal: „Kde si sa narodil – tam patríš. Aký je v tom rozdiel? Provincia – to je stav duše, nie geografická poloha.“ Provincia duše, provinčnosť ducha a vnútra človeka, provinčnosť mentality a uvažovania o svete. Provinčná duša veru nie je krásne nekonečná. Nenadarmo predstavitelia obyvateľov mestečka smiešne intonujú, akcentujú nesprávne slabiky – nielen preto, že sú zo zadubeného mestečka. Prízvuk je vymyslený a pripomína okrem iného agresívnu intonáciu dnešných politikov a poslancov, ktorým sa z úst valia potoky prázdnych slov.
Romana Maliti
Ruská kritika nachádza v tejto inscenácii takmer „nový manifest naturalizmu“ – fenoménu špiny v Revízorovi sa venujú kritici veľmi intenzívne. Áno, bazénik s blatom v strede scény, cez ktorý sa kráča, v ktorom sa máčajú nohy, ruky, galoše, volániky šiat a rukávy kabátov, z ktorého sa blato vylieva, rozhadzuje, rozmazáva, je fenomenálny nápad. Mokré, schnúce a suché blato doslova mení hercov a výrazy ich tváre. Úrodná černozem ako miesto zrodu nového života a dobrej úrody sa tu postupne stáva odporným blatom, pohlcujúcim miestom zániku, hniloby až spráchnivenia. Celkom prozaicky to je o špinavých, zablatených cestách, a celkom neprozaicky, v duchu autorovho odkazu – o špinavých a zabahnených dušiach. „Vo finále zahádžu blatom nešťastníkov Bobčinského a Dobčinského, vyzlečených donaha a vystavených akoby na odstrel. Vo všeobecnosti sa dá povedať, že Koľadovi sa podarilo stvárniť jedinečne obsiahly a univerzálny obraz našej vlasti.“
(Roman Dolžanskij, Kommersant).
A do tohto blata sa pomaly ponára dávno zablatený Chlestakov. Aj podľa Gogoľa je táto veľkomestská nula najťažšou postavou hry, hrdinom, ktorý „vôbec neklame, nie je remeselným luhárom, sám zabúda, že klame a takmer verí tomu, čo hovorí... Každý sa stáva alebo stane aspoň na chvíľu, na niekoľko minút Chlestakovom...“ Všetci obyvatelia mestečka sú iba „zatrpknutí chudáci, ktorí sú oveľa viac ľuďmi než ten bledolíci kokainista Chlestakov. Táto krajina si ho nájde sama – oddá sa mu sama, upláca ho sama, ponúka sa mu za manželku... Prvú polovicu predstavenia sa od smiechu chytáme za bruchá a na konci je nám do plaču od lyrickej a trýznivej bolesti. Pretože sme vyrástli a žili v tejto krajine...“
(Marina Dmitrevskaja, Rossijskaja gazeta)
tvorcovia
réžia: Nikolaj Koľada
asistent režiséra: Alexandra Čičkanova
svetlo a zvuk: Denis Novoselov
kostýmy: Tatiana Česnokova
osoby a obsadenie: Ivan Alexandrovič Chlestakov, úradník z Petrohradu: Oleg Jagodin, Osip, jeho sluha: Sergej Rovin, Anton Antonovič Skvoznik-Dmuchanovskij, mešťanosta: Sergej Fedorov, Anna Andrejevna, jeho žena: Svetlana Kolesova, Mária Antonova, jeho dcéra: Vasilina Makovceva, Luka Lukič Chlopov, školský dozorca: Sergej Tušov, Amos Fjodorovič Ľapkin-Ťapkin, sudca: Viktor Pocelujev, Artemij Fillipovič Zemľanika, kurátor dobročinných ústavov: Alexander Sysojev, Ivan Kuzmič Špekin, poštmajster: Sergej Kolesov, Piotr Ivanovič Dobčinskij: Jevgenij Čisťakov, Piotr Ivanovič Bobčinskij: Maxim Tarasov a Irina Belova, Vera Cvitkis, Vera Černova, Irina Plesňajeva
režisér
Nikolaj Koľada (1957) Svetoznámy predovšetkým ako dramatik, jedna z kontroverzných postáv uralského kultúrneho života. V 70. a 80. rokoch študoval na Sverdlovskom divadelnom učilišti a pôsobil v súbore Sverdlovského akademického divadla drámy a diaľkovo študoval na oddelení prózy v moskovskom Literárnom inštitúte A. M. Gorkého. Napísal 76 divadelných hier, množstvo z nich sa hráva v ruských aj zahraničných divadlách, sú preložené do takmer 20 jazykov a vydané v niekoľkých knihách: Hry pre milované divadlo, Persidský orgován a iné hry, Choď-choď.
V rokoch 1992 – 1993 bol na štipendijnom pobyte v Akademie Schloss Solitude Stuttgart, neskôr pôsobil ako herec v Deutsches Schauspielhaus v Hamburgu. Po návrate pracoval ako autor, dramaturg a režisér v Akademickom divadle drámy mesta Jekaterinburg a na Jekaterinburskom štátnom divadelnom inštitúte sa venuje vzdelávaniu budúcich dramatikov. Texty jeho žiakov sa úspešne uvádzajú v ruských divadlách (inscenácia hry Vasilija Sigareva Plastelína v réžii Kirilla Serebrennikova bola uvedená aj na Divadelnej Nitre 2002). V roku 2001 založil vlastné divadlo – Koľada-teatr.
Koľadove inscenácie boli s úspechom uvedené na festivaloch: Bonner Biennale (1994), Kolyada-plays – Jekaterinburg (1994), Gate-Biennale, Londýn (1996), Festival d´Avignon (2000), Zlatá maska – Moskva (1999, 2001, 2004).
Materiály k dispozícii
Texty inscenácie: SK, EN
Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk