Penthesilea

Akoby sa Sándor Zsótér pri inscenovaní Kleistovej Penthesiley inšpiroval jeho úvahou „O bábkovom divadle“. Divák sa ocitá pred obrovským kruhovým obrazom krajiny, citujúcim Fesztyho panoramatickú kruhovú maľbu z prelomu 19. a 20. storočia, ktorá znázorňuje príchod Maďarov do Karpatskej kotliny. Pred ním sa odohráva antická dráma o vášni a smrti napísaná jedným z najvýznamnejších nemeckých klasikov, ktorý sa ešte desaťročia po svojej dobrovoľnej smrti vo veku tridsaťštyri rokov nachádzal v tieni spisovateľov začiatku 19. storočia. Herci sú trochu ako bábky, ktorých nitkami pohybuje akási neviditeľná sila.

Podľa Kleistových slov dráma Penthesilea ukrýva jeho najvnútornejšiu podstatu, „všetok kal i všetok lesk“ jeho duše. Penthesilea je bojiskom, na ktorom sa stretávajú znepriatelené strany: rozum a cit, osvietenský racionalizmus s romantizmom, „ja“ s okolitým svetom, mužský a ženský princíp. Zdá sa, že zjednotenie je možné len v smrti – nie v pozemskom, ale v nebeskom živote, ako nám naznačuje záverečná pieseň „Das himmlische Leben“ z Mahlerovej 4. symfónie.

Zsótérovo videnie Kleistovej hry je drámou plnou neriešiteľných protikladov. Achilles a kráľovná Amazoniek Penthesilea bojujú proti sebe v trójskej vojne. Vojna tu nie je len bojom o moc, ale aj metaforou večného, nikdy nekončiaceho boja medzi pohlaviami. Muž a žena sú k sebe fatálne priťahovaní, nikdy však nemôžu vytvoriť harmóniu zlúčenia protikladov. Na bojovom poli stojí proti sebe aj privátne a spoločenské, individuálne a neosobné. Príslušnosť k spoločenstvu znemožňuje pochopiť jedinečnosť individuality, ktorej konflikt spočíva v nenaplnení vlastných potrieb.

Podľa Andrása Csonta k jednej z najkrajších ľúbostných scén patrí záverečný (milostný) boj Achilla a Penthesiley.

Zsótér necháva zaznieť mohutný  Kleistov verš, drámu, ktorá spočíva v sile slova. Dramatické sa tu nepredvádza, ale hovorí, a tak veľký priestor dostáva divákova fantázia.

Sándor Zsótér je jedným z najvýraznejších maďarských režisérov strednej generácie. Jeho inscenácia hry Hansa Hennyho Jahna Medea bola uvedená na Divadelnej Nitre v roku 2003. I vtedy sme videli minimalisticky monumentálne divadlo odhaľujúce temnotu ľudskej duše. Zsótér nepotrebuje veľké gestá, rýchle zmeny obrazov,  psychologické prežívanie. Emócie sú o to silnejšie, že ich herci neprežívajú a nepredstierajú navonok, ale priam s racionálnou presnosťou zobrazujú  drámu postáv, ktorá sa odohráva kdesi vnútri.

Čo spája našu dobu s Kleistovou? Nie je to len všeobecný pocit dezilúzie z nemožnosti vyriešiť konflikty. Kleist v protiklade ku Goethemu, ktorý jeho drámy nikdy neprijal, otriasol ideálom harmónie a zjednotenia. Jeho postavy sú rozporuplné bytosti, ktoré na pozadí v kruhu sa opakujúcich dejín – ako príznačne naznačuje citácia Fesztyho panoramatického obrazu – zrkadlia nás, divákov. Sedíme totiž v polkruhu, ktorý dopĺňa ten scénický.

Martina Vannayová

„Tanec je spojením rozkoše a smrti, je to hra s ohňom aj ťapkanie zaľúbených detí – Achilles je ozdobený ružami ako červenými pohryznutiami.“ (András Csont, Színház) Vizuálna metafora ruží je najpôsobivejším prvkom tejto inscenácie. „Ruže predstavujú šípy, ruže spôsobujú rany, sú aj znakom roztrhaného krvácajúceho tela. Ruža odtrhnutá zo stonky v ústach alebo ruža so stonkou zastrčená do nohavíc erotizuje a naveky stigmatizuje smrť.“

(Tamás Koltai, Éret és irodalom)