Richard III.

Richard III. je jednou z najvýraznejších a divadelne najvďačnejších Shakespearových postáv. Archetypálna štúdia iracionálneho zla a cez „mŕtvoly“ realizovanej túžby po moci inšpirovala nielen literatúru, ale stala sa vzorovou aj pri posudzovaní iných patologických prípadov. S Richardom III. naposledy porovnávali Hitlera – Bertolt Brecht na podklade postavy Richarda III. napísal svoju hru Zadržateľný vzostup Artura Uiho, ktorej hlavná postava je paralelou Führera.

Mechanizmus kompenzovania vlastného fyzického handicapu napĺňaním prehnaných mocenských ambícií najvýraznejšie vo svetovej dráme popísal Shakespeare v postave Richarda III. V tejto tragédii sa končí dlhotrvajúca „vojna ruží“, počas ktorej sa pri moci striedali panovníci pošpinení krvou a brutálne politické zločiny rozpútavali odplaty v duchu starozákonného „oko za oko, zub za zub“. Na vrchole pyramídy sa ocitla esencia zla, vtelená do krutého mrzáka Richarda III., ktorý už nebojuje za svoj rod, ale iba za seba, nevraždí len nepriateľský rod, ale i vlastnú krv, čím spôsobuje zánik starého spoločenského poriadku s jasnými pravidlami hry. Richmond, neskorší kráľ Henrich VII. v záverečnom monológu volá po odpustení, a teda popiera pravidlo „oko za oko“. Etiku krvnej pomsty strieda etika odpúšťania – prichádza nová epocha s novou etikou, a Richard III. s bielou farbou ruže v erbe sa paradoxne javí ako „kladný“ hrdina.

Režisér Michal Dočekal uvádza: „Richarda by měl hrát herec neuvěřitelný. Žádný krasavec a přesto muž podivného sex-appealu, outsider s hvězdným potenciálem.“

Do titulnej roly svojej inscenácie obsadil tridsiatnika, frontmana popovej skupiny Kryštof, Richarda Krajča. Jeho výkon a režisérova interpretácia dodávajú tragédii nový rozmer – zvýrazňujú teatrálnosť počínania panovníka: Richard III. je predovšetkým herec a režisér, ktorý po každom krvavom kroku na ceste na trón musí znovu získavať priazeň všetkých, od ktorých jeho moc závisí. Už v úvodnom monológu celej hry vyjaví publiku v hľadisku svoje zámery a potom ich „hrá“ na ostatné postavy, Každý svoj výstup vzápätí okomentuje – až do chvíle, keď sa ocitne na tróne.

Na tróne stráca Richard svojho diváka a jeho „hra“ sa končí. Vo svojich monológoch sa k sebe už neobracia ako k hercovi v hre, ktorú sám napísal a zrežíroval, ale ako k človeku v osamotení. Richard III. na tróne sa podobá hercovi v šatni pred zrkadlom. Pri odličovaní sa pomaly vracia k autentickému, nedivadelnému bytiu a jeho slová komentujú vlastnú existenciu. Tí, ktorí mu svojou pasivitou pomáhali a prežili krvavé jatky, neskoro pochopili hrozný omyl svojho mlčania. Aj keď sa môžu utešovať, že ich ticho bolo nesúhlasné, umožnilo vládu zla, ktoré je potrestané osamotením.

Richarda III. hrá v Dočekalovej interpretácii mladík, falšujúci v záujme získania moci všetko, aj svoj telesný stav. V divadle politiky sa tento Richard dostáva ešte ďalej – už nie sú falošné iba slová, prejavy a sľuby. Tie v materialistickom svete aj tak nemajú takmer žiadnu váhu a možno sa s nimi pohrávať, ako sa nám páči. V Dočekalovej inscenácii môže byť falošná aj posledná svätá inštancia materialistického sveta – telo a tvár. A tie sa prezentujú tak, aby vyvolali žiadaný účinok: mladé, ale dokaličené telo, ktoré vzbudzuje súcit okolia, je pre „hru“ Richarda III. tým najvhodnejším. Človek sa definitívne stratil a stal z neho iba uzol v sieti pudov a mocenských zápasov.

Ján Šimko