Swap

Krátke sólo mladého portugalského choreografa a tanečníka Joãa Costu starostlivo sleduje okrem diváka aj počítač. Sústave precízne umiestnených kamier neunikne ani najmenší ľudský pohyb. Počítač zrkadlí pohyb tanečníka v projekcii a sebe vlastným spôsobom ho komentuje. Rozpohybovanú figúru zobrazuje v obrysoch, tie mu stačia, aby na svojej dvojrozmernej ploche zachytil pohyb človeka v trojrozmernom priestore.

Na tvorbe SWAP sa podieľali aj autori softwaru, zvukového a vizuálneho designu Rudolfo Quintas a Tiago Dionísio. Výsledok ich spolupráce sa pohybuje na hranici audiovizuálneho performance a akejsi komerčnej prezentácie nového výrobku, v tomto prípade softwaru. Divák si môže vychutnať žiadostivý pohľad lačného média, na ktorý poukázal Baudrillard. Nesledujete médiá, ale naopak, médiá sledujú vás!

SWAP upriamuje divákovu pozornosť na nulový bod vzájomnej interakcie človeka a média. Médium tentoraz netvorí príbehy, nevysiela k nám nekonečný prúd obrazov, reči a hudbu. Jeho plocha je prázdna, zobrazovať môže iba monochromaticky. Reči je zbavené, vydáva iba neartikulované zvuky. Má oklieštené možnosti, tvorcovia mu úmyselne nedovolili viac. Spútali ho, aby sme si tú beštiu so zvodnou tvárou mohli lepšie prezrieť. Ale médium sa nevzdáva a nestráca pokoj. Úplne stačí, že mu dovolíme byť v našej prítomnosti. Ako čakajúci Sandman, uzavretý vo fľaši, sedí a ticho nás pozoruje. Čaká. Pokojne. Čaká. Nenápadne. Čaká. Na okamih, keď ho vypustíme a bude môcť opäť ovládnuť všetky naše zmysly. Okrem tých, na ktoré zatiaľ nestačí. Zatiaľ. Len čo ho vypustíme, strhne našu pozornosť a naplní myseľ informáciami, ktoré nikdy nebudeme potrebovať, aj keď nás o ich potrebe hravo presvedčí. Zoznámi nás s ľuďmi, ktorých sme nikdy nechceli stretnúť. Zavedie nás do krajín, ktorých mená nevieme ani vysloviť. O čom všetkom sme mohli premýšľať v čase, ktorý trávime spracovaním a triedením nádielky informácií, ktoré sme dostali zadarmo! Mohlo to byť niečo krásne a možno niečo smutné alebo agresívne.

Na obraz tanečníka v prostredí umelo vytváranej reality sa ale môžeme pozrieť ako na obrázok zo sveta, v ktorom platia iné zákony a pravidlá ako tie naše. To, čo sa nám javí ako obrys, má v tomto svete za zrkadlom hodnotu dokonalého tvaru. Nedostatky plochy sú prednosťami priestoru, ktorý nedokážeme vnímať v jeho úplnosti. Stávame sa divákmi stretnutia Nášho a Iného. Stretnutia dvoch svetov, ktoré zatiaľ dokážu komunikovať iba tak, že sa snažia napodobiť gestá toho druhého. Vnímame tanečníka ako obraz a jeho počítačom generovaný tieň ako obrys. Keď budeme obrys pozorovať dlhšie, možno aj obrys časom dokážeme rozložiť na menšie a menšie časti, až sa dostaneme k mikro- a nano- časticiam. Zatiaľ si môžeme vychutnávať neporušenú celistvosť jeho tieňa na plátne v kontraste s nekonečným množstvom detailov tela a pohybu tanečníka v priestore, pretože práve celostné vnímanie, bez nutkavého rozkladania na časti a detaily, sa nám stalo vzdialeným. Obraz tanečníka pripomína kameň v japonskej záhrade. Má fádny a jednoduchý povrch a nedokáže sa hýbať. Nestarne a vôbec, jeho premeny v čase majú omnoho pomalší rytmus ako tie ľudské. Jeho nehybná prítomnosť a spôsob, akým vystavuje na obdiv jednotvárnosť nehybnosti znepokojuje pozorovateľa a núti ho pátrať po tom, čo je skryté.

Ján Šimko