Soňa

Jaunas Rīgas Teātris, Riga, Lotyšsko, 2006
Autor: Tatiana Tolstaja
Réžia: Alvis Hermanis

o inscenácii

V inscenáciách tohtoročnej Divadelnej Nitry vidíme dvojakých hrdinov. Slávne historické postavy ako Penthesilea alebo Richard III., zosobňujúce veľké príbehy a témy, alebo postavy obyčajných ľudí ako holič Woyzeck alebo Soňa z rovnomennej inscenácie Alvisa Hermanisa.

Keď sa pozeráme na diela tohto lotyšského režiséra, často nevieme, či sa máme smiať alebo plakať. Jeho originálne divadelné videnie ho preslávilo v Európe a v poslednom období často režíruje aj mimo svojho domovského Nového divadla Riga, najmä v divadlách nemecky hovoriacich krajín.

Čím je Hermanisovo divadlo také fascinujúce? Možno tým, že hrdinami jeho inscenácií sú obyčajní ľudia a príbehy ich každodenných životov, pričom Hermanis s obdivuhodným zmyslom pre presný detail nachádza to, čo sa skrýva pod možno až banálnym povrchom, čo je dramatické, čo je podstatné, čo je spoločné nám všetkým. Hermanis vracia do divadla ľudskosť. Je to ľudskosť v zmysle porozumenia a spoluúčasti na rozdiel od divadla odcudzenia a zvecnenia, v súčasnej dobe tak rozšíreného. Nie je to však pohľad cez ružové okuliare, akoby sme sa azda mohli domnievať. Hermanis dokáže byť rovnako krutý a neúprosný, ako ten „najcool“ umelec. Spektrum emócií, ktoré svojimi réžiami vyvoláva, je veľmi široké a v tej istej chvíli dokáže vygenerovať tie najrozporuplnejšie.

Podkladom pre  Hermanisove diela býva aj dokumentárny materiál. Napríklad inscenácia Lotyšské príbehy je dokumentárnym divadlom, kde sa materiálom stávajú reálne príbehy obyčajných ľudí – taxikára, šoféra autobusu, striptérky... Hermanisov zmysel pre dokument, pre realizmus svojho druhu, je typický aj pre jeho inscenovanie literárnych a dramatických predlôh.

Soňa je novela súčasnej ruskej spisovateľky Tatiany Tolstej, vnučky klasika sovietskej literatúry Alexeja Tolstého. Hermanisovi sa podarilo pretransformovať do divadelného jazyka to, čo Viktor Jerofejev – charakterizujúc Tolstej spôsob písania – pomenoval takto: „V jej poviedkach je prítomná  silná mužská energia tradičného písania, ktorá ironicky kontrastuje s opisom nešťastných bezvýznamných osudov. (Autorka) Je ochotná poláskať a podporiť svojich neúspešných hrdinov, ale je si vedomá toho, že pomôcť im, alebo ich nedajbože zachrániť, je ťažké, ak nie celkom nemožné. Víťazia iní, tí šikovní, zlí, nedôverčiví; vyhrávajú dravci, čo však neznamená, že dravci majú pravdu, jednoducho v živote neexistuje spravodlivosť ani logika, ale jestvuje v ňom akási pulzácia, sny, bohužiaľ, nič sa s tým nedá urobiť...

Práve tak aj v inscenácii Soňa vidíme svet plný pulzujúcich snov, ktoré ostro kontrastujú s realitou, ale práve sny robia život pestrejším, hoci v skutočnosti smutnejším. Ale aby to celé nebolo patetické (veď patetické sa chápe v dnešnej dobe skôr pejoratívne), je príbeh o osamelej Soni, ktorá sa stane obeťou vtipného, ale krutého žartu, prerozprávaný v polohe paródie. Hoci sa Hermanisov divadelný jazyk javí ako hyperrealistický (napr. detailne zariadené scénické interiéry), realistické sa tu práve prostredníctvom paródie, irónie, nadhľadu a citácie divadelnej tradície stáva zintenzívnenou divadelnosťou, autonómnym svetom umenia. Napríklad scénický priestor je citáciou kukátkového javiska, divadla „štvrtej steny“, herectvo vychádza z detailných gest odpozorovaných zo skutočnosti, ibaže hlavnú postavu príbehu, Soňu, stvárňuje muž... Ak aj Hermanisovo divadlo vzbudzuje v divákovi emócie a súcit, je to len do miery, ktorú umožňuje groteskno-tragikomická dramaturgia jeho inscenácií. A prostredníctvom tohto parodizujúceho nadhľadu, ktorý v sebe spája rovnako výsmech ako porozumenie, si opäť raz spomenieme na osamelosť, strach zo staroby a smrti, na to, aké to je túžiť po láske a naplnení snov. A naozaj nepatetické a celkom humánne posolstvo Sone by mohlo znieť: naše šťastie spočíva len v nás samých.

Martina Vannayová

tvorcovia

réžia: Alvis Hermanis
scéna a kostýmy: Kristīne Jurjāne
zvuk: Andris Jarāns
svetlo: Krišjānis Strazdīts
javiskový manažér: Linda Zaharova
herci: Gundars Āboliņš, Jevgeņijs Isajevs

režisér

Alvis Hermanis (1965) Po absolvovaní štúdia herectva na Lotyšskom štátnom konzervatóriu nakrútil niekoľko filmov, vrátil sa však k divadlu ako režisér. Hermanis sa vo svojich inscenáciách, v ktorých je okrem režiséra aj autorom, scénografom a hercom, často pohráva s odlišnými konceptmi, znakmi, obrazmi a symbolmi východných a západných kultúr. Hneď prvá divadelná réžia – Like a Calm and Peaceful River is the Homecoming – mu priniesla Cenu za najlepšiu inscenáciu sezóny (1992/1993) udeľovanú lotyšskou divadelnou kritikou. Takmer v každom z ďalších rokov ocenili jeho tvorbu v Lotyšsku aj mimo neho ďalšími cenami alebo nomináciami. Oceňované boli najmä inscenácie: Markíz de Sade, Čajka, Panny z Wilka, Revízor (Young Directors Project Award – Salzburger Festspiele; Press’ Award at the International Festival The Baltic House – St. Peterburg), Príbeh Kaspara Hauzera, Lotyšské príbehy, Dlhý život (Grand PRIX, International Theatre Festival BITEF’39; International Theatre Festival MESS’45).

Inscenácie Alvisa Hermanisa sa s úspechom uvádzajú na medzinárodných festivaloch v Litve, Estónsku, Poľsku, Rusku, USA, Kanade, v Rakúsku, Nemecku, Slovinsku, Fínsku, Francúzsku, Belgicku, v roku 2003 bol s inscenáciou Revízor hosťom Medzinárodného festivalu Divadelná Nitra. Od roku 1997 je umeleckým riaditeľom Nového divadla v Rige.

Materiály k dispozícii

Texty inscenácie: SK, EN

Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk