Ivanov

Inscenácia Čechovovej hry Ivanov patrí podľa divadelnej kritiky k udalostiam sezóny 2005/2006 nielen v tvorbe martinského divadla, ale na Slovensku vôbec. Režisérovi Romanovi Polákovi sa podarilo vytvoriť osobitý interpretačný kľúč a ponúknuť nový pohľad na Čechova ako autora stretu multikultúrnych spoločensko-politických a náboženských kontextov.

Klíma pre uvádzanie diel Čechova je v Martine už tradične mimoriadne priaznivá. Po prvý  raz sa toto divadlo zapísalo do povedomia ako „čechovovské“ v roku 1979 legendárnou inscenáciou Višňového sadu v réžii Ľubomíra Vajdičku, ktorá odhalila aj „zákulisie“ – spodný prúd Čechovovej poetiky a predstavila ho v modernom tragikomickom svetle. Po takmer tridsiatich rokoch sa znovu v tomto divadle stretávame s neštandardnou, divadelne odvážnou interpretáciou Čechova, vychádzajúcou však dôsledne z podstaty jeho tvorby.

Polák Ivanova neprepisuje, iba titulnej postave priraďuje atribúty moderného tridsiatnika žijúceho v dnešnom hektickom svete. Sledujeme Ivanovovu veľkú životnú krízu, tzv. syndróm vyhorenia, ktorým podľa súčasných štatistík trpí takmer polovica jeho generácie. Polákovi sa podarilo vytvoriť nadčasovú inscenáciu, dielo vznášajúce sa na pomedzí režijnej invencie, hereckej bravúry a významovej ambivalentnosti; inscenáciu výsostne divadelnú, ktorá si základné otázky: kto som? načo žijem? čo chcem? kladie v štýle grotesky a celý čas osciluje medzi burlesknou komikou a príkrou tragédiou.

Uprostred panoptika groteskných figúr s vypchávkami a postavičiek akoby vystrihnutých s japonského „bunraku“ sa bezcieľne potáca postava Ivanova, ktorého vnútorne ničia stavy depersonalizácie. Vzlietnuť mu nepomôže ani spomienka na detstvo v podobe chlapčeka s balónom, ani výhražné figuríny, ktoré ako načasované bomby striehnu na jeho posledný krok, ba ani nekonečná oddanosť a láska oboch žien – manželky i milenky. Jeho mentálne, emocionálne a fyzické vyčerpanie je nemožné uchopiť slovom. Scénografia, odvíjajúca sa od základnej špirály či od princípu jin-jang, akoby naznačovala labyrint možných interpretácií. Kontrast medzi čiernobielou vizualizáciou a pestrofarebným vnútorným prežitkom vytvára z tejto inscenácie dielo nevšedného zážitku.

Vladislava Fekete