Višňový sad

Rozprávam o sebe, o svojom chápaní sveta. O tom, čo vo mne tkvie, čo ma trápi, čo mi nedovoľuje dozrieť, uspokojiť sa vo vzťahu k svetu... Tak trochu sám sa stávam hlavným hrdinom môjho divadla.
Chcel som, aby Višňový sad bol útočiskom pre „zblúdilých“ ľudí, ktorí sa z rôznych dôvodov ocitli na hranici vlastného života. (...)
Myslím na DOM. Dom, do ktorého sa môžete dnes dostať už len predierajúc sa cez starý, zdivočený sad. Dom, ktorý nie je len miestom, v ktorom sa býva, je a spí, ale miestom, v ktorom sa človek rodí a umiera. Dom, ktorý je poznačený radosťou a smútkom predchádzajúcich pokolení. Tých, ktorí sa tu narodili, vyrástli, prežili prvú lásku, zostarli a odišli. Ten dom predsa po sebe musel zanechať akési stopy!? Musel si zachovať atmosféru zážitkov a vôňu života!

Pavel Miskiewicz, režisér inscenácie

V Miskiewiczovom svete sa smrť vracia v postavení rôznych symbolov. Miskiewicz naplnil príbeh (históriu) Čechova tragikou s oveľa väčšou silou, akú plánoval sám autor: v hre umieral iba Firs, vo vroclavskom predstavení umiera tiež Ranevska. Postupne stráca všetko, čo malo pre ňu hodnotu: nádej, spomienky, višňový sad...

Monika Zólkos, divadelný kritik, Przekrój, 27/5/2001

Témou divadelnej tvorby Pavla Miskiewicza je hľadanie ľudskej zrelosti. A práve vo Višňovom sade sa mohol tento problém po prvýkrát naplno a bytostne zobraziť a pretaviť cez samotné postavy hry. Hrdina Miskiewiczovho divadla prijíma a súhlasí so zákonitosťami tohto procesu. Konzekventne udržiavané odlíšenie prezentovaných svetov dovoľuje tvrdiť, že vo Višňovom sade sa stretávame s jednou skúsenosťou ľ so smrťou.(...)
Miskiewicza v divadle vždy najväčšmi zaujímal samotný človek; jeho najsúkromnejšie skúsenosti so svetom. Jeho hrdina bol najčastejšie samostatnou jednotkou, nadmerne citlivou, oplývajúcou „inakosťou“. Bojoval sám so sebou. S tým, čo zostalo zo stretu ideálov a skutočnosti, stereotypov a vlastnej pamäti. Mal problémy komunikácie s druhým človekom, s nadviazaním skutočného kontaktu, hoci po ničom inom tak výrazne netúžil.

Joanna Biernacka, Didaskalia č. 43/44