Kvarteto

Valmont a Merteuil sa už nedokážu rozprávať, tak si vymýšľajú rozličné hry, kde stvárňujú rôzne postavy, aby si cez ne mohli povedať pravdu. Akonáhle prejaví jeden troche citu či lásky, je zraniteľný, a ten druhý štrbinku využije, aby mohol uraziť, ublížiť,  zraniť. A najmä  manipulovať. Ich hry sú niekedy hrozne drastické, ale aj veľmi vtipné . (...)
Müllerova hra je zvláštna a zaujímavá, rátam však s tým, že mnohým ľuďom sa nebude páčiť. Ale myslím, že bude dosť tých, čo pochopia. Isté je, že aj mňa hra poriadne zobrala. Obyčajne žijem postavou tak týždeň pred premiérou a teraz so mnou doma nemôžu vydržať mesiac a pol. Neviem spávať, o ničom inom rozprávať, som Valmontom presiaknutý ako nikdy ničím iným. Berie mi energiu na všetko ostatné.

Vladimír Hajdu (Valmont) v rozhovore s Barborou Dvořákovou, Magazín SME, 9/6/2001

Divadlu Astorka Korzo '90 patrí uznanie, že sa Kvarteto objavilo v repertoári divadla. Miillerov text je zaujímavou a náročnou inscenačnou predlohou. Valmont a Merteuilová sú uväznení v čistom, bielom laboratórnom priestore, kde takmer pitvú samých seba prostredníctvom ostrých slov a kovových nástrojov.

Martina Vannayová, Zo zrkadla hľadí vždy ten druhý, Dominoforum č. 26, 28/6/ – 4/7/2001

Obaja boj o človeka v sebe prehrali. Valmont neschopnosťou vzdať sa radosti a potešenia z novej podoby „lásky“ a starnúca markíza premenou až dievčensky čistej túžby po láske, ktorá sa skrývala v jej srdci, na zaslepenú dračicu. Ženu, ktorej „je dovolené“ nežne, otvorene a úprimne milovať až vtedy, keď zavraždí. Tomuto významu sa venoval práve posledný obraz. Vďaka hereckému výkonu Zity Furkovej pôsobil mrazivo i nesmierne ľudsky."

Dagmar lnštitorisová, Byť ženou a nie víťazom, Kultúrny život, č. 27.– 28, 4/7/2001

Zita Furková a Vladimír Hajdu, obaja v ostro červených kostýmoch, predviedli výkony, na ktoré sa nezabúda. Markíza bola nesmierne živočíšna, naturalistická, pôsobila však aj nesmieme žensky, lebo Furková s textom čarovala a dokázala sa plynulo prevteľovať do jeho rôznych polôh. Hajdu stvárnil svojho vikomta ako nebezpečne hravého, žensky rozmarného, posmešného i blazeovaného dandyho.

Marián Hatala, Na samom dne ničoty, Mosty, č. 25/2001, 19/6/2001

Režisérka Soňa Ferancová je známa tým, že vidí význam divadla najmä v prekračovaní hraníc a jej Kvarteto celkom iste v  mnohom strháva masku ako prvé. (...)
Furková a Hajdu ani chvíľu nevypadávajú, aj keď vedia spomaliť. Ťahajú vzrušujúcu niť stále ďalej. (...) Na nabratie dychu a spamätanie sa z Kvarteta v podaní Ferancovej, Furkovej a Hajdua budete potrebovať niekoľko dní."

Alexandra Tinková, Šokujúca dekadencia, Pravda, 20/6/2001l

Vladimír Hajdu ako Valmont priniesol dandyovskú eleganciu a sarkazmus: už len pohľad naňho bol estetickým zážitkom. Čím ostrejšie a úspornejšie staval svoj prejav, tým účinnejšie zapôsobil v miestach nehy a súcitu so svojou partnerkou. Zita Furková ako Merteuil podala najlepší herecký výkon, aký si pamätám. Životná skúsenosť sa v nej pretavuje v mäkkosť, živočíšnu, no disciplinovanú ženskosť."

Anna Grusková, Umenie beštií, SME, 12/6/2001