o inscenácii
Projekt Mraky sa zameriava na fenomén „malých dejín“. Kým v prvom podobne zameranom projekte Ekran pracovali Handa Gote s fotografiami a filmami neznámych ľudí, ktoré našli pri/v odpadkových košoch, tentoraz sú omnoho osobnejší.
Vo všeobecnejšej rovine je tento projekt zameraný na hľadanie odpovedí na otázky: Ako naši predkovia ovplyvnili naše životy? Čo nám povedali a čo zamlčali? Čo sa z ich životných osudov opakuje aj v tých našich? Sledujeme intímny príbeh jednej rodiny a zároveň domu. Domu, v ktorom býva od roku 1938 rodina samotnej performerky Veroniky Švábovej.
Príbeh jej predkov je totiž príznačnou ilustráciou toho, ako všeobecne známe dejinné udalosti vplývali na život jednotlivca. Nacizmus a najmä jeho protižidovský aspekt počas okupácie Čiech či politické procesy v Československu v päťdesiatych rokoch vyznievajú v kontexte príbehu konkrétnej rodiny nesmierne intenzívne. Mraky preto nie sú len príbehom jednej rodiny, resp. domu, v ktorom táto rodina býva, ale aj svedectvom o priamom vplyve veľkých dejinných udalostí na život jednotlivca.
Vďaka projekcii a živej kamere má divák zároveň možnosť sledovať nezvyčajne intímne stretnutie performerky so svojimi predkami. Projekcia fotografi z rodinných albumov totiž nie je len ilustráciou, ale umožňuje Veronike Švábovej symbolické stretnutie so svojou rodinou. Vedie s ňou obrazný dialóg, hľadá odtlačky ich osudov vo svojom živote, prevteľuje sa do nich a oni do nej. Názov inscenácie, v ktorom sa spája symbolický význam slova v súvislosti s osudmi ľudí s pomenovaním babičkinho koláča, je toho najlepším dôkazom.
Miro Zwiefelhofer
„V rámci pražského alternatívneho divadla je inscenácia Mraky vycibrenosťou svojho pohľadu na české dejiny a na často tragické osudy jednotlivcov udalosťou pomerne mimoriadnou. O to mimoriadnejšou, o čo väčšmi existenciálnou a o čo menej ideologickou. Handa Gote však tiež ukázala, že objavila metódu, ako prostredníctvom súhry tanca a technologických kúziel stvoriť ľahko plynúcu a hlbokú javiskovú báseň.“
Roman Sikora: rozhlas.cz
„Možno najsilnejší moment je potom chvíľa, keď rozpráva o tom, kto udal ich rodinu počas nacistickej okupácie. ,Vedela to iba babička, ktorá to celý život tajila. Až na smrteľnej posteli to povedala mojej matke. A tá to povedala mne.´ Potom si Švábová vezme megafón a do publika zahlási: ,Boli to Cajthamlovci.´ Neokázalá, trefná pomsta.“
Vojtěch Varyš: Týden 4/2012
tvorcovia
pripravili: veronika švábová, Tomáš Procházka, Jakub Hybler, Robert Smolík
režisér
Umelecká skupina Handa Gote research & development je súborom s jednou z najvyhranenejších poetík na českej nezávislej scéne. Nemožno ju označiť výhradne ako divadelný súbor. Je hudobnou skupinou, tanečno-pohybovým zoskupením aj skupinou „mediálnych archeológov“. Jej členovia sami seba charakterizujú ako projekt, ktorého cieľom je výskum a vývoj tanečného, pohybového a výtvarného divadla, ako aj zvukového dizajnu a integrácie vedy a umenia. Práve preto za názvom Handa Gote, čo je japonský výraz pre spájkovačku, používajú dôvetok research & development (výskum a vývoj).
V ich tvorbe sa najvýraznejšie prejavujú vplyvy minimalizmu, hnutia DO IT YOURSELF (v našom kontexte je presnejší výraz kutilstvo/urob si sám), inšpirácia kultom Cargo rozšírenom najmä v juhozápadnom Tichomorí. Jeho vyznávači najmä po konci Druhej svetovej vojny začali napodobňovať napr. pristávanie japonských a amerických lietadiel, aby tak znova prilákali množstvo tovaru, ktorý tam počas vojny skladovali obe strany konfliktu. Umelecká skupina Handa Gote sa často snaží „rekonštruovať“ rôzne pracovné postupy. V ich prípade však už, samozrejme, nejde o ambíciu materiálneho zisku, skôr o fascináciu všetkým, čo súvisí s človekom uprostred industriálnych priestorov. Rovnako sa hlásia aj k japonským estetikám Mono no aware a Wabi-sabi.
Handa Gote má troch stálych členov. Veronika Švábová (1974) je absolventkou pražského Duncan centre a na Hudobnej a tanečnej fakulte AMU v Prahe vyštudovala tanečnú vedu. Ako choreografka netvorí len v prostredí nezávislej scény, ale občas aj s kamennými divadlami. Pre Národné divadlo Praha vytvorila napríklad choreografie k operám Kráska a zviera a Dobre platená prechádzka. Absolvent Katedry alternatívneho a bábkového divadla Tomáš Procházka (1973) sa venuje najmä práci so zvukom. Popri viacerých hudobných projektoch tvorí hudbu aj pre súbor Buchty a loutky, kde pracuje aj ako herec a režisér.
S uvedeným súborom, ktorý v minulosti hosťoval aj na Divadelnej Nitre, intenzívne spolupracuje aj tretí člen Handa Gote, Robert Smolík (1977), ktorý najmä ako výtvarník spolupracuje s rôznymi českými nezávislými súbormi.
Materiály k dispozícii
Texty inscenácie: CZ
Ak máte záujem o uvedené materiály, napíšte na archivy@nitrafest.sk