Ako vysvetliť obrazy mŕtvemu zajacovi

Načo nám je umenie? Potrebujeme dnes divadlo? Dáva nám umenie ešte odpovede na dôležité otázky? Dotýka sa vôbec našich životov? Dokážu umelci hovoriť originálnym jazykom o tom, čo nás v súčasnosti zaujíma a čím žijeme?

Podobné otázky prináša inscenácia mladého kolektívu tallinského divadla NO99. Sú priame a odvážne, no nie sú prázdnou provokáciou. „Ojasoovo tvrdenie, že vôbec nie je dôležité, že v inscenácii vystupuje postava úradníčky z oblasti kultúry a že estónska ministerka kultúry sa volá Jänes, čo v preklade znamená zajac, sa mnohým nezdalo práve presvedčivé. Inscenácia sa ale naozaj venuje omnoho širšiemu spektru problémov... stavať ju iba na slovných hračkách s priezviskami by bolo takpovediac ´nekultúrne´. Asociácie, ktoré sa vynárajú, sú ešte na začiatku popreté postavou Beuysa. Jeho skúmavý pohľad je namierený priamo do hľadiska. Ten, komu sa práve chystá vysvetliť, čo je vlastne umenie, nie je zajac a už vôbec nie ministerka kultúry Jänesová – pokusným králikom bude celé publikum.“

Nad inscenáciou sa vznáša duch nemeckého konceptuálneho umelca Josepha Beuysa – nie však s hrozivou a predstieranou pietou. Režisér Tiit Ojasoo si veľmi dobre uvedomuje rozdiel medzi konfrontáciou umelca s recipientom a kritikou spoločnosti v období avantgardy 60-tych rokov a v súčasnom globalizovanom svete. Aj keď základný podnet, ktorý motivuje umelca k akcii sa desaťročia nemení: je umenie iba zábavou „meštiackej“ spoločnosti alebo môže mať politický vplyv na spoločnosť?

Estónski divadelníci nemajú problém a ostych hovoriť o neriešiteľných problémoch a opakovať stokrát povedané – na rozdiel od krčmových fňukaní, kaviarenských rečičiek, anonymných diskusných fór či populistických televíznych debát, idú totiž s kožou na trh. Sú úprimní v tom, čo robia a ruka v ruke s kritikou spoločnosti plynie kritika do vlastných radov. Aj preto diváka opäť zamrazí, keď sleduje mladých ľudí, pre ktorých je umenie zmyslom života, ale nemôžu ho robiť, opäť ho ovládne zlosť, keď počúva nekonečné prejavy predstaviteľov štátnej moci o tom, že prežijú iba   tie národy a tie krajiny, ktorých kultúra je živá, opäť má chuť debatovať a analyzovať, keď objavuje desiatky nádherných asociácií, umeleckých obrazov, ale aj bezostyšných stereotypov, opäť sa dokáže s nadhľadom a schuti zasmiať nad porovnávaním nemerateľnosti hodnoty kultúry a merateľnosti športových výkonov... Jednoducho, nie je mu to ľahostajné. A ešte sa aj dobre zabáva.

Putovanie spektrom neviazaných komických scénok, absurdných výstupov, na nič sa nehrajúcich a celkom reálnych vyznaní i trpkých konfrontácií môže byť pre súčasný stav nášho divadelníctva v mnohom podnetné – spojitosť Slovenska a Estónska v tomto smere nie je náhodná: „Úloha umelca a umenia sa v Estónsku výrazne zmenila. V období Sovietskeho zväzu sa estónski umelci a intelektuáli pokladali za národné majáky a mali významný vplyv pri vytváraní spoločenských hodnôt. Dnes je už každému jasné, že ich pozícia nemá v spoločnosti takú dôležitosť, čo súvisí najmä s rastom obľuby populistov ktorí ignorujú umenie.“

Romana Maliti<
S použitím materiálov NO99 a recenzie Madis Kolk „Brutalizácia alebo zmierenie?“