Môj spis a ja

Deväť ľudí – nehercov, deväť autentických príbehov. Dá sa v divadle zobraziť skutočná minulosť? Ako verejne hovoriť o tom, čo sa stalo, priblížiť dobu a život sledujúcich a sledovaných, väzniteľov a väznených? Dajú sa podľa spisov v archíve zrekonštruovať dejiny?

Clemens Bechtel, nemecký režisér, ktorý sa systematicky zaoberá dokumentárnym divadlom, privádza na scénu deväť nehercov. Spoločne a zároveň každý zvlášť sa bolestivo ponárajú do minulosti, aby nám – divákom – prerozprávali svoje životné osudy, tragicky poznamenané komunistickým režimom: prenasledovanie, väznenie, týranie, manipulácia, život v neustálom strachu. Ich autentické spovede sú odvážne – nie je ľahké na- hlas rozprávať o vlastných traumách, najmä nie pred spoluobčanmi a susedmi. A navyše, téma komunistickej minulosti a činnosti tajných polícií je stále tabuizovaná. Deviati aktéri odvážne vystupujú na scénu – tvoria ju regály z archívu spisov štátnej bezpečnosti a dlhý drevený stôl – a v chronologickej postupnosti rozprávajú príbehy o tom, ako ich životy poznamenala Stasi – východonemecká štátna bezpečnosť, tajná služba bývalého režimu. Príbehy, vďaka ktorým si skladáme mozaiku obludného systému, ktorý potreboval chrániť sám seba premyslenou stratégiou zastrašovania, udávania, sledovania vlastných občanov. Bývalá študentka teológie, presvedčený socialista, učiteľ, ktorý odmietol spolupracovať so Stasi, muž, ktorý musel ísť do väzenia, pretože neudal svojich priateľov, pripravujúcich sa na útek... Medzi deviatimi aktérmi je aj neoficiálny spolupracovník Stasi, ktorý s touto organizáciou spolupracoval dvadsaťpäť rokov. Táto konštelácia – jeden vinník a osem obe- tí – vytvára dramatické napätie a svedectvo o dobe je tak ešte komplexnejšie. Ale nie je vlastne aj „vinník“ obeťou?

Clemens Bechtel spolu s aktérmi vytvorili formálne jednoduché, ale obsahom neľahké divadlo, ktorému by bolo možné dať aj prívlastok politické. Na pozadí osobných príbehov môžeme uvidieť odraz komplikovanej doby plnej rozporov, doby, v ktorej bola politika v živote bežných ľudí prítomná iným spôsobom, ako je to teraz. Pripomenieme si neslobodu a teror, mašinériu systému, ktorý manipuluje ľudským životom, aby nad ním získal moc.

Forma monologického divadla neprináša dramatický konflikt priamo v akcii, ale v jednotlivých príbehoch, a navyše aj vo vytvorení priestoru, v ktorom sa obete režimu stretávajú s človekom tomuto režimu poplatným. Režisér Clemens Bechtel tým účinne stvárnil rozpory minulej i súčasnej doby. Podarilo sa mu, aby sa jeho inscenácia emocionálne silným spôsobom pýtala na vinu, trest a odpustenie, čiže na všetky veľké témy ľudského života a spoločnosti. Napriek opakovanému rozprávaniu svojich príbehov počas jednotlivých repríz inscenácie aktéri ostávajú veľmi civilní a úprimní, v ich prítomnosti na javisku nie je nič umelé. Akoby každý raz nanovo predstupovali pred pomyselný tribunál divákov. A práve v tom tkvie mimoriadnosť tejto inscenácie – v autenticite a otvorenosti jednotlivých spovedí. A je na samotnom divákovi, čo si z predstavenia odnesie a či sám sebe začne klásť otázky, ktoré táto dokumentárna inscenácia prináša.

Martina Vannayová

Vznik inscenácie iniciovala Asociácia Divadelná Nitra v rámci projektu Paralelné životy – 20. storočie očami tajnej polície. Nemecká premiéra: 28. apríla 2013.

„Hoci každý z hercov zostáva sám sebou, čím sa rozsah abstrakcie udržuje v rámci limitu, inscenácia Môj spis a ja patrí medzi najšokujúcejšie diela, ktoré drážďanské divadlo Bürgerbühne uviedlo za posledné 4 roky. Máme tu do činenia s divadlom, ktoré ponúka viac životných právd a varovaní než skutočná dráma.“

Dresdner Neueste Nachrichten, 30. apríla 2013

 „Nemecko sa opäť musí vyrovnať s jednou tmavou etapou svojej histórie a nebojí sa tejto konfrontácie. Môj spis a ja dopĺňa ďalekosiahle hodnotenia histórie jednej krajiny, ktorá bez ohľadu na vývoj počas komunistického obdobia presahuje ešte hlbšie, do nacistickej minulosti.“

El Pais, 30. apríla 2013

 „V tom je práve sila tohto večera: ponúka veľmi ľudské divadlo.“

Deutschlandfunk