Pred odchodom na odpočinok

Vyrovnávanie sa s minulosťou je aktuálne v každej dobe, v každej generácii. Na minulosti sa dá veľmi produktívne demonštrovať aj súčasnosť. Thomas Bernhard takémuto vyrovnávaniu sa zasvätil veľkú časť svojej tvorby. Hoci reagoval na dianie vo svojej domovine, poznačenej napríklad aj fašistickým režimom, vyhranenosťou svojich postojov prekračoval jej hranice a predvídal stav v budúcnosti – fašizmus aj po šesťdesiatich rokoch od skončenia II. svetovej vojny recidivuje po celej Európe. Aj preto sa zaradenie kontroverzného komorného príbehu v podobe drámy Pred odchodom na odpočinok do repertoáru herecky mimoriadne disponovaného Divadla Astorka Korzo ´90 stalo udalosťou sezóny aj v širších, než len umeleckých súvislostiach.

Scénograf Jozef Ciller s režisérom Jurajom Nvotom pre interiér bytu využili skromný foyer Divadla Astorka, do ktorého sa pomestí asi 50 ľudí. A tak sa divák ocitne ako nepozvaný hosť na dôvernej rodinnej oslave narodenín druhého muža Tretej ríše Heinricha Himmlera. Minimálna scéna, minimálny nábytok, minimum rekvizít, všetko ostáva na trojici hercov.

Títo traja majú s metódou analytického ponoru do psychológie poznačených osobností bohaté skúsenosti. Vážia každé gesto, každý pohľad, vytvárajú napätie osobitým konaním, ale aj zmysluplným mlčaním a nekonaním.

Oleg Dlouhý

„Thomas Bernhard si v hre Pred odchodom na odpočinok vystačil s troma postavami. Predstavil na nich techniky moci a manipulácie, strachu a malomeštiackej nechutnosti vo svete, ktorý sa nedokáže poučiť z histórie... Tri postavy, ktoré rozprávajú popri sebe. Ich monológ by v mnohých prípadoch chcel byť dialógom, skôr je však hudbou... málo deja, veľa slov ... Jazyk je tvorcom dramatickosti, jazyk je nástrojom moci. ... inscenácia stojí na poctivej práci režiséra s hercom.“

(Mária Jenčíková)

„Peter Šimun ... dokázal vytvoriť obraz váženého sudcu i nepraktického brata, zvrhlého milenca i krutého nacistu naraz. Aj Zuzane Kronerovej sa v postave sestry Viery vášnivo zapaľovali oči pri spomienke na slávnu bratovu minulosť. Jej milenecký vzťah k bratovi pôsobil prepracovanejšie ako postoj k ďalšej rodinnej obeti – sestre Kláre odkázanej na vozíček. Zita Furková dostala väčší priestor na prezentáciu predovšetkým v prvej časti ... Je možno až frázou povedať, že je aj dnes odvahou vynášať takúto znepokojujúcu hru na svetlo.“

(Zuzana Uličianska)