Čajka

Divadlo je nástrojom poznania. Mňa zaujíma len potiaľ, pokiaľ mi umožňuje porozumieť ľudskému stroju. Čechov je pritom výborným generátorom. Je to oheň, ktorý horí a páli. Vášeň, ktorá spaľuje a prská na nás intímnosti. My sami sa potom stávame indukčným drôtom, ktorý prijíma impulzy, vibruje a prenáša ich na publikum.
Skúšali sme všetky tri diela súčasne. Ako skúšku ohňom. Túžba ostať s nimi dlho, čo najdlhšie. Ako prostriedok k poznaniu, ako nástroj ponúknutý nám samotným Čechovom. Čechov ako lekár lieči telo, ako autor dušu. Byť či nebyť? A kde je naša vlastná vôľa? Stále nás to ťahá niekam, ale kam vlastne? Poézia proti náhode? Divadlo proti životu? Osobnosť dusiaca dušu? Príbeh je niekde uprostred. Medzi dvomi, medzi všetkými tromi. Čajka je teóriou, Ivanov aplikáciou a Rodinný kruh pokusom. Byť či nebyť? A ako byť aj mať? „A pre koho byť?“ pýta sa Čechov pokúšaný Shakespearom. Dnes večer som ti povedal, že spoveď nemusí nevyhnutne viesť k prijímaniu.
Ivanov je dielom mladosti. Čajku režírujem teraz, keď si kladiem otázky o umení a živote. Na javisku môj život i moja práca napredujú rovnakým tempom. A o tom je celá Čajka. Postavy sú Ivanovovými vnukmi a bratancami z druhého kolena. Neopúšťam túto rodinu, len ju trochu rozširujem. Hra sa začína neúspechom mladého Trepleva v láske a vo vlastnej rodine. Sme pri tom, máme účasť na tom neúspechu a prázdnote. Ako po tom všetkom ísť ďalej? Ako možno ďalej žiť? Ako budú s tým žiť ostatní? Na to som chcel poukázať, preto som si vybral túto hru. Pri jej čítaní som bol zhrozený. A čo mladučká Nina, herečka, ktorá sa tým všetkým bude živiť? U Čechova by ste máme hľadali odsúdenie. Predkladá svoje srdce na dlani a hovorí: pozrite, bije! Mám rád všetky postavy.

Eric Lacascade