Archív

Becelem, Informačné centrum pre ľudské práva na okupovaných územiach, iniciovalo v roku 2007 projekt, v rámci ktorého palestínski dobrovoľníci žijúci v najkonfliktnejších oblastiach – na západnom brehu Jordánu – snímali na videokamery konfliktné situácie s Izraelčanmi. Cieľom projektu bolo zdokumentovať porušovanie ľudských práv a odkryť izraelskej aj medzinárodnej verejnosti realitu života na okupovaných územiach.

Arkadi Zaides, mladý izraelský choreograf a tanečník, na tento projekt nadviazal, aby sa vo svojej sólovej tanečnej inscenácii vyjadril k zložitej otázke izraelsko-palestínskych vzťahov, ale pýta sa aj na to, aký je potenciál násilia prítomného v každom jednotlivcovi a akú cenu spoločnosť platí za regulovanie tohto násilia.

Na scéne je len projekčné plátno a tanečník, ktorý s nami – divákmi – sleduje videonahrávky z projektu Becelem. Každý materiál je s dokumentárnou presnosťou označený. Dozvieme sa, kedy a za akých okolností ho nakrútili, aj koho, v akej situácii a kde zobrazuje. Najskôr vidíme roztrasené a neostré zábery, postupne jasnejšie obrazy krajiny a mesta na okupovanom území, až príde k scénam konfliktov a zrážok. Arkadi Zaides najskôr len mlčky pozoruje, postupne však začne napodobňovať pohyby ľudí, ktorých vidíme na plátne. Prepožičiava svoje telo k tomu, aby nám v reálnom čase a priestore napodobnil a zároveň zinterpretoval cudzí telesný pohyb. Pohyb na videonahrávke je autentický a spontánny: vidíme telá, v ktorých sa zhmotňuje agresia a hnev, ktoré sa pripravujú na útok, útočia alebo unikajú. Pohyb na javisku je odpozorovaný, kopíruje a zároveň povyšuje autentický pohyb z nahrávky na pohyb zámerný a presadený do iného kontextu. Zrazu nesledujeme virtuálny pohyb, teda virtuálnu realitu, ale emočne nabitý pohyb „reálneho“ tela, prostredníctvom ktorého autentickejšie zažívame nasnímané situácie a zároveň od  nich  získavame odstup. Stávame sa ostražitejšími a vnímavejšími, lebo voči realite sprostredkovanej médiami sme dnes už vlastne imúnni. Arkadi Zaides postupne pohyb zrýchľuje a stupňuje, pridáva hlasové prvky ako výkriky, pazvuky a to všetko ešte znásobuje opakovaním pohybu, hlasu a obrazu v digitálnej slučke, aby tak ešte naliehavejšie sprostredkoval pocit agresie, ktorá je leitmotívom všetkých videozáberov. Jeho telo sa stáva akýmsi živým archívom, pamäťou, do ktorej telesne pretransformoval a zaznamenal ľudskú brutalitu a agresivitu. Navyše tu dochádza aj k umeleckej transformácii násilia: na prvý pohľad rovnaký telesný pohyb je harmonizovaný iným kontextom a nadobúda iný význam.

Arkadi Zaides svojím Archívom umelecky komentuje konkrétny konflikt na okupovaných územiach Palestíny z pohľadu Izraelčana, ktorý má odvahu vidieť extrémizmus svojich krajanov, čo mu napokon prinieslo aj odmietnutie inscenácie v istých domácich kruhoch. Kladie si tiež všeobecnejšiu otázku: čo je na násilí univerzálne, ako sa telesne manifestu- je a čo sa deje, keď sa kolektívne reguluje. Vo svojej tvorbe sa zaoberá otázkami vzťahu tela a politiky, ako aj možnosťami umenia v politickej diskusii a v riešení politických a spoločenských konfliktov.

Martina Vannayová

„Prekvapuje ma umelecké gesto Arkadi Zaidesa. Chce odsudzovať násilie tým, že je na jeho strane. Nemôžem inak, len vnímať tu hľadanie katarzie. No poviem vám, že ju odmieta, keď sa ho na to pýtam. A tak sa mi vmysli vytvára obraz Krista ukrižovaného pre naše hriechy. Veľmi obdivujem tohto choreografa, ktorý je odo mňa mladší. Zaujal odvážne stanovisko voči politickému násiliu, ktoré ničí ľudí. Toto dielo ma rozľútosťuje tým, že odhaľuje to, čo sa snažíme skrývať. Vždy som vedela, že môj otec sa angažuje za ľudské práva, ušla som a podobne, ako príslušníci mojej generácie, mám politickú zodpovednosť. A tu je predstavenie, drobné správy, ktoré sa ku mne dostávajú, aby ma prebudili.“

Catherine Zavodska, Danseauhourdhui, 10/07/2014

„Tanečník na javisku napodobňuje držanie tela protagonistov. Pohyby sú sprvu zmrazené, postupne sa však prebúdza k životu. Striedavo hádže kamene, objíma sa a trhá sebou ako Palestínec, ktorého odnášajú preč. Jeho výkriky sú ozvenou video dokumentu, čoraz viac ho zosilňujú. Stáva sa divokým sprievodcom v ohlušujúcom svete a javisko zachváti nočná mora. Jednoduchý dokumentárny tanec, pri ktorom umelec svojím skromným prístupom vytvára ozvenu neznesiteľnej situácie vo svojej krajine. Telom odmieta kolonizáciu. Je to ohromujúce.“

Muriel Maalouf, RFI, 11/07/2014