Stále sa len prizeráme

Francúzska choreografka a performerka chorvátskeho pôvodu Ivana Müller vo svojich prácach nachádza a skúma teatralitu v rôznych médiách a sociálnych situáciách – od textov, videí, webových a audio projektov, cez inštalácie, až po situácie živého kontaktu s divákom, ako sú napríklad skupinové prehliadky a tanečné a divadelné predstavenia. Inšpirácie nachádza v dielach z oblasti filozofie a sociálnych vied. Vďaka technologickým inováciám a spoločenským zmenám sa rýchlo menia komunikačné situácie a stratégie. Ivana Müller sa pokúša nanovo objavovať elementárne prvky divadla a divadelnosti, a tak redefinovať jeho podstatu, čo sa s ohľadom na okolité zmeny javí ako nevyhnutné. Pre jej výskumy je podstatná intermedialita a prekračovanie hraníc jednotlivých umení, presnejšie, pohyb na týchto hraniciach. Práve v hraničných situáciách objavuje zaujímavé perspektívy pre výskum teatrality a performativity.

V prípade projektu Stále sa len prizeráme sa takisto ocitneme na hranici – medzi skutočnosťou a divadelným predstave- ním, medzi textom a javiskom, medzi divákom a hercom, medzi pevne stanoveným scenárom a improvizáciou, medzi možnosťou a uskutočnením umeleckého diela. Presne v takomto medzipriestore sa nachádza divadelné dielo pred takzvanou prvou čítanou skúškou. Text sa rozdá hercom a tí ho hlasným čítaním prvýkrát spracujú – z dvojrozmerného textu na papieri sa v priestore realizuje polyfonická výmena replík. Neznámy scenár vedie skupinu hercov k nečakaným situáciám súzvuku či konfliktu. Hoci scenár štrukturuje komunikačnú situáciu, táto štruktúra je často narúšaná improvizáciami – komentármi či debatami nad prečítanými či prežitými situáciami. Dielo sa tak ocitá v spomínanom medzipriestore.

Nezainteresovaný divák prizvaný na skúšku rozširuje medzi- priestor o ďalšiu dimenziu – keďže nepozná pravidlá budovania divadelnej fikcie tak ako herci, svojou prítomnosťou akcentuje skutočnosť v opozícii k fikcii. Ivana Müller jednoduchým spôsobom prenáša celú túto „agendu” na samotného diváka – necháva ho zažiť si tvorbu intenzívnejšie ako kedykoľvek predtým, pocítiť radosť i zodpovednosť, ktorú táto situácia prináša. Táto modelová situácia ale nie je zaujímavá iba v individuálnej rovine; divák tu v kondenzovanej podobe môže prežiť rôzne skupinové procesy od rozhodovania až po zdieľanie emócií. Predstavenie má veľmi jednoduchý a hravý formát: diváci dostanú do ruky scenáre a podľa inštrukcií v  nich  obsiahnutých  ich  čítajú.  Vďaka  situácii, v ktorej sa ocitnú, vytvoria na istý čas skutočnú hereckú komunitu, ktorá pripravuje komédiu zo života prizerajúcich sa. Veľmi vtipne napísaný scenár umožňuje vyniknúť v roliach skutočným amatérom. Nejde tu iba o to stať sa na chvíľu hercom alebo o sondu do divadelného života. Nemenej zaujímavé je v dobe sprostredkovanej komunikácie sledovať spôsoby  a  našu  schopnosť  komunikácie,  participácie a budovania komunity. Vďaka jednoduchej a hravej forme je zážitok z tohto divadla nečakaný a prináša celkom nové poznanie.

Ján Šimko

„Ak je v tomto diele politické a sociálne posolstvo, potom je to presvedčenie, že každý z nás má hlas, schopnosť byť predstaviteľom i tvorcom politického a spoločenského sveta. Náš osud a osud sveta je v našich rukách, sami sme tvorcami zmeny. Otázka, či sa stále len prizeráme alebo zúčastňujeme, je preto nadovšetko dôležitá. Toto dielo nás vyzýva, aby sme zvážili našu účasť.“

Andrea Stolowitz, Oregon’s Artwatch

 „Akú zámienku  máme  na  to,  aby  sme  sa  naozaj  rozprávali s ľuďmi, ktorých nepoznáme? Počasie, meškanie vlaku, otrava, zablúdenie – situácie, ktoré si vyžadujú (alebo povoľujú) ľudský kontakt, sú neraz mimo našej kontroly. Müllerovej Stále sa len prizeráme je lekcia spoločenskej dynamiky a príležitosť pre obsiahlejší, istým spôsobom úprimnejší rozhovor s ľuďmi, ktorých možno nikdy viac neuvidíme.“

Stormy Budwig, Culturebot

„Stále sa len prizeráme úspešne vytvára pocit komunity a vzájomného porozumenia. Jednoduchá štruktúra diela pomáha rýchlo vytvoriť spoločnosť, ktorú spája fakt, že žiaden z členov-účastníkov nemá tušenia, čo robí a čo bude ďalej v scenári. Nie je jasné, či participatívne divadlo vyrieši finančnú krízu v Európe. No toto dielo dosiahlo to, čo si väčšina umeleckých foriem dáva za úlohu: zmeniť pohľad publika na to, čo znamená byť interpretom.“

Madeline Molot, Columbia Daily Spectator