Sobota s rozhlasom

Samedi détente – kultová rozhlasová hudobná relácia bola v Rwande začiatkom 90. rokov symbolom slobody. Všetci sa na ňu tešili, tancovali počas nej a spievali. A zrazu prišiel koniec. A „normálny život” sa zmenil na peklo.

Až o dvadsať rokov neskôr dokázala Dorothée Munyaneza, francúzsko-britská speváčka, tanečníčka a choreografka rwandského pôvodu vyrozprávať príbeh svojej rodiny prostredníctvom autentickej inscenácie, ktorej vznik inšpirovali aj radostné, ale najmä bolestné spomienky na detstvo. Svoje dielo nazvala podľa spomínanej rozhlasovej relácie symbolizujúcej radostné obdobie, aby vytvorila istý kontrapunkt k hrôzam, o ktorých vypovedá.

Dorothée Munyaneza prežila detstvo v Rwande. Počas jednej z najkrutejších a najrozsiahlejších genocíd 20. storočia prišla o príbuzných a priateľov a zažila dlhý a namáhavý útek z vlastnej krajiny. Svojou inscenáciou, ktorá je mixom jej spomienok, autentickej hudby, zvukovej koláže a súčasného tanca, sa pýta, či sa vôbec dá rozprávať o hrôze úteku z krajiny, v ktorej stojíte na hranici smrti. Spomína, aké to je, keď nútene musíte opustiť milované miesta vášho detstva, aké to je, keď vám zabijú blízkych a keď v krajine, ktorá bola vaším domovom, nastane teror, vraždenie, nenávisť a absolútna krutosť človeka voči človeku. Jej vystúpenie dotvárajú zvuky, ktoré naživo na scéne improvizuje francúzsky umelec Alain Mahé, a originálny tanec černošského tanečníka Amaela Mavoungou.

Podľa slov Dorothée Munyanezy Sobota s rozhlasom – jej režisérska prvotina – nenadväzuje na  žiadnu  divadelnú tradíciu, ale „napája sa na všetky hlasy, ktoré hovoria o podstatnom a vytrhávajú nás z pohodlnosti”. Zároveň sa však Munyaneza cíti byť súčasťou hnutia všetkých afrických umelcov, ktorí tvoria v Európe. Ich pohľad na umenie je iný a obohacuje našu vlastnú tradíciu.

Preto je zaujímavé vidieť Sobotu s rozhlasom aj v kontexte s inou inscenáciou o genocíde v Rwande, ktorú má festival Divadelná Nitra tento rok na programe – s produkciou Štvavé rádio Mila Raua, ktorý je výrazným predstaviteľom dokumentárneho divadla, a na tému sa díva z iného uhla pohľadu ako Dorothée Munyaneza. Sú to dva rozdielne divadelné prístupy k spracovaniu rovnakej témy a oba ponúkajú silnú a desivú výpoveď o krutosti v človeku a v spoločnosti. Obe inscenácie, hoci reflektujú konkrétny nedávny konflikt v africkej krajine, majú výrazný metaforický význam: hovoria o hrôze akýchkoľvek nábožensky, politicky, rasovo či inak motivovaných konfliktov, vyvražďovania a nenávisti. Pripomínajú, aby sme nezabudli. Hoci – ako dodatoční svedkovia sprostredkovaných hrôz môžeme len ticho sedieť v hľadisku a rozmýšľať nad tým, prečo neustále dochádza k väčším či menším násilným stretom rozdielnych strán a ako nie sme vo svojom vnútri schopní akceptovať inakosť a to, čo sa nám javí cudzie.

Téma Soboty s rozhlasom v žiadnom prípade nie je „africká”, ale týka sa veľmi intenzívne aj nás v Európe, konfliktu na Ukrajine, nedávnej vojny v Juhoslávii, aktuálne aj komplikovaného problému imigrácie a toho, ako sa staviame k problémom „tretieho sveta” a neokolonializmu.

Martina Vannayová

„Za celý čas hlas Dorothy neznie ani trochu žalostne, o hrôzach vypovedá nevysloviteľne citlivo, no so zlomeným telom. Zvuky krokov zosilnené mikrofónmi evokujú strach mŕtvych, ktorí ožívajú. Predstavenie sa odvíja v rámci zámerne chaotickej a rozčlenenej štruktúry.
(...)
Čo sme zdedili a čo zanecháme našim deťom? Slová ako pogrom, vojna, terorizmus, trhový systém, tata, mama – to všetko sa ocitá na rovine plnej krížov bezmenných cintorínov. Niekto sa pýta: ,Amnestia, či amnézia?´ A vzápätí dodáva: ,Akokoľvek, je to naša chyba.´“

P. Thibaudat, Théâtre et Balagan, blogs.rue89.nouvelobs.com