Vjatlag

Inscenácia Vjatlag vznikla v čase, keď sa začali súdne procesy v „prípade Bolotnaya“ (Blatné námestie) proti demonštrantom nespokojným s Putinovským režimom a vracia sa k udalostiam spred sedemdesiatich rokov. Vjatlag je skrátený názov gulagu, ktorý sa nachádzal v oblasti Vjatka, a do ktorého posielali aj príslušníkov lotyšského protisovietskeho odboja. Jedným z nich bol aj „kulak“ Arturs Strandiņš, ktorý bol v roku 1941 odsúdený za členstvo v organizácii Aizsargov. V gulagu, kde strávil desať rokov, si Strandiņš viedol tajné denníkové záznamy, ktoré zapisoval na cigaretové papieriky (bol nefajčiar – tabak z prídelu vymieňal za jedlo, ale papieriky si nechával). Na útržkoch papiera je záznam celého monotónneho života v gulagu – práca v lese a pri nakladaní vagónov drevom, pobyt v táborovej nemocnici, krádeže v barakoch, krátke rozhovory so  spoluväzňami,  množstvo detailov o strave a prídeloch chleba, poznámky o smrti priateľov, príbuzných, ostatných väzňov, záznamy spomienok na vzdialenú ženu. V Strandiņšových poznámkach sa odráža život a myslenie, ktoré sovietsky režim na celom území, na ktorom sa etabloval, zničil a pre ktorý bolo typické vecné, ekonomicky orientované premýšľanie, „zdravý sedliacky rozum“, úzke spojenie so zemou a prirodzená úcta k národným tradíciám. Podľa denníkových záznamov Strandiņš často spomínal na každodennú prácu na poliach a ľudové slávnosti, so spoluväzňami sa rozprával o praktických otázkach farmárskeho života.

Jeho denníky vyšli v roku 2000 v dvestokusovom vydaní v malom univerzitnom vydavateľstve. Režisér a performer Boris Pavlovič ich dostal od profesora tejto univerzity, no keďže nevedel, čo s nimi, založil ich. Keď sa v roku 2014 začali neadekvátne represie voči príslušníkom opozície a procesy s demonštrantami, krivo obviňovanými a odsúdenými, rozhodol sa previesť Stradinšove denníky na scénu.

V minimalistickej inscenácii oživuje Boris Pavlovič jeden rok Strandiņšových zápiskov. Na scéne sa nachádza indiferentný stôl, dve stoličky a dvaja herci. On – nenápadný, s okuliarmi a v bielej rubaške – číta texty, ona – sedí vedľa na stoličke, občas vstane a preruší čítanie lotyšskou piesňou.

Inscenácia je zbavená zbytočných efektov, pozornosť sa sústreďuje na samotný text – kondenzovaný denníkový záznam, písaný z vnútornej potreby autora zanechať správu o dianí v gulagu a o svojej existencii. Vďaka vecnému javiskovému spracovaniu vzniká nesmierne emotívne dielo. Inscenácia Vjatlag sa vyhýba generalizáciám, nesnaží sa diváka ohúriť veľkolepými obrazmi represie, desivými štatistikami, ani nechce emocionálne vydierať. Naopak – nenápadnou formou rozpráva konkrétny, spočiatku nudný, no napokon strhujúci príbeh.

Na denníkových záznamoch Artura Strandinša vidieť, ako sovietska moc pomocou ozrutnej represívnej mašinérie zdevastovala život jeho a miliónov ďalších. Sila inscenácie spočíva v tichom rozprávaní životného príbehu obyčajného človeka a jeho spoluväzňov, z ktorých mnohí nemajú na hroboch ani mená. Práve na nich sa totiž deštrukcia podpísala najväčšmi.

Ján Šimko

„Je to jedna z najvzácnejších z kroník spoza ostnatého drôtu, ktorých množstvo vo svete možno spočítať na prstoch jednej ruky (spomedzi najznámejších denníkov možno spomenúť denník židovského dievčaťa Anny Frankovej, umučenej v nacistických koncentračných táboroch). Jeho jedinečnosť spočíva v tom, že v stalinských táboroch bol najprísnejší dohľad a väz- ni mali prísne zakázané uchovávať akékoľvek záznamy.
(...)
Boris Pavlovič dostane jeden kus papiera a s desivou jednotvárnosťou nahlas číta. Každá položka denníka nás stále hlbšie vťahuje do atmosféry táborového pekla rutiny s jeho neľudskou únavou, úbohým kúskom chleba a konštantným smrteľným hladom. Zima a choroby. Smrť, modlitba, dozorca. Smrť. Opäť smrť, smrť, smrť.“

Michail Sazonov, Yopolis, 18. 11. 2013

„Ako zdôrazňujú autori inscenácie, vnútorná spojitosť medzi dvoma životnými osudmi – súčasným životom, ktorý sa odohráva pred našimi očami (osud Kovjazina), a historickým na zvyšných stranách dokumentu – je zrejmá. Zbližuje ich nielen geograficky (v jednom prípade nevinne odsúdený do Vjatky prišiel, v druhej z Vjatky odišiel), ale aj všeobecný pocit zmätenosti inteligentného človeka z absurdnej represívnej mašinérie. Je tu však jeden podstatný rozdiel: príbeh Leonida Kovjazina sa deje takmer pred našimi očami a stále ešte môžeme pre neho niečo urobiť.“

Vitalij Makarov, Viatskaja osobaja gazeta, 13. 06. 2013

 „Čítajú sa všetky položky roku 1942, od 1. januára do 31. decembra. Pavlovič zdôrazňuje, že žiadny deň nie je skrátený alebo odstránený. Hodina – rok života. Skúpe poznámky, bez zdôrazňovania utrpenia. Nemenné udalosti, akoby ich niekto len nezúčastnene sledoval. Kto umrel a koľkého, koho dostala choroba v nemocnici, aké dali množstvo gramov chleba. Občas to pripomína účtovnú uzávierku. A ani slovo o dôvodoch zadržania a o politike, akoby to bolo zámerne vyňaté pred zátvorku. Vďaka vnútornej prostote a pokornému prijatiu svojho osudu sa to stáva veľmi desivým.“

Tatiana Bojeva, Novaja gazeta, 31. 05. 2013