Mojmír II. alebo Súmrak ríše

Tvorba režiséra Rastislava Balleka je vo vzťahu k divákovi nekompromisná. Ballek dôveruje vôli a schopnosti diváka premýšľať a asociovať vlastné témy. Je režisérom, ktorý neúnavne vyhľadáva zabudnuté texty slovenskej literatúry, zaprášené dejinné udalosti, kontroverzné, stratené či nedocenené osobnosti slovenskej minulosti. Všetky predlohy, po ktorých dobrovoľne siaha, nesú znaky nezaujímavého, nedramatického  a  neinscenovateľného  materiálu.  Ballek experimentuje v komunikácii s divákom prostredníctvom expresivity hereckého prejavu i nového divadelného výrazu, miešaním a kombinatorikou použitých prostriedkov. Je režisérom – mysliteľom, filozofom, ktorý dokáže malé lokálne témy interpretovať v širokom kontexte európskeho myslenia.

V inscenácii Mojmír II. alebo Súmrak ríše sa mu podarilo spolu s dramatikom Viliamom Klimáčkom nastoliť tému, ktorá bude rezonovať nielen na Slovensku, ale v celej Európe ešte niekoľko desaťročí. Na pôdoryse historických udalostí a osobností slovenských dejín tvorcovia otvárajú konflikt západného a východného myslenia a kultúry.

„Východ žije pre budúcnosť, Západ pre prítomnosť. Východ rád sníva, západ radšej koná. Východ cíti, ale Západ myslí. Moji potomkovia časom zabudnú, že sme vyhnali Metodových žiakov. Raz budú možno aj radi, že sa tak stalo, ktovie? Veď by písali azbukou a boli tam, kde naši východní susedia…,“ hovorí kráľ Sventopulk kniežaťu Rasticovi v jednom z ich briskných dialógov a odhaľuje tak neuralgické body našej existencie. Dedičstvo konfliktu západnej racionality a východnej emocionality, vytlačenie  duchovna, náboženstva a spirituality a zároveň prebiehajúca kríza západnej kultúry sa premieta do postavy Mojmíra II – v inscenácii nášho súčasníka, historicky Sventopulkovho syna a posledného vládcu Veľkomoravskej ríše. Mojmír sa len tak „motá“ kdesi vo vesmíre s pocitmi vydedenosti, vykorenenosti, neukotve nosti, s nechuťou (prameniacou z neistoty a chaosu) vládnuť a prevziať zodpovednosť za seba i svoju krajinu.

V postave Mojmíra ako emigranta, ktorý telefonuje z Londýna svojmu otcovi Sventopulkovi s pochybnosťami o svojom bytí (majúc na pamäti aktuálnosť neutíchajúcich vĺn migrantov), by sme mohli hľadať spojitosť s témou festivalu Divadelná Nitra Empatia – zdieľať a dávať, ale to by bolo v tomto prípade veľmi prosté. Ballek nás núti uvažovať vo viacerých vrstvách. Téma empatie ako schopnosti vcítenia sa do myslenia, postojov a emócií človeka či skupiny ľudí je tu iba latentne prítomná. Napriek tomu sa neubránime uvažovaniu o nás a našom vzťahu k svojej kultúre, o globalizácii a regionalite, o odlišnostiach kultúr a z nich prameniacich nepokojov. A v slede asociácií sa zastavíme i pri umení, pri divadle západu a východu, v hľadaní estetiky a výrazu, v diskurze vecnosti, presnosti, gesta na jednej strane a emócie, rituálu a obradnosti na strane druhej.

Iveta Ditte Jurčová, Michal Ditte

„Dve generácie, dve svetové strany. V dialógu Rastica a Sventopulka nerinčia zbrane, lež slová. Sú to strety dvoch filozofií, dvoch životných princípov, Východu a Západu. Protirečia si v názore, čo má väčšiu hodnotu: Sventopulk vládne mečom, Rastic písmom. Rastic sa obracia na duchovný východ, ku koreňom, Sventopulk na progresívny západ. Ich historicky ladený dialóg, zasadený do abstraktného priestoru, patrí k vrcholom inscenácie. Jednak aktuálnosťou témy, problémom, ktorý u nás pretrváva v rozličných dejinných súvislostiach podnes, jednak hereckým podaním Emila Horvátha a Roberta Rotha. (...)

Súčasťou scény je konštrukcia konskej hlavy, ktorá nad nami visí ako mnohoznačný symbol: sláva, noblesa, víťazstvo, ale aj predtucha smrti či klietka, v ktorej sme uväznení pod tlakom očakávaní. Interpretácie sa môžu rôzniť.

Postava Mojmíra II. je obrazom súčasnej generácie. Je stále prítomný kdesi vo Sventopulkovom vedomí, myšlienka na syna sa pohybuje v pozadí. Rovnako aj syn, hoci ďaleko, puto s rodinou doma nemôže prerušiť. Hra sa volá Mojmír II. alebo Súmrak ríše. Ústrednou postavou je síce Svätopluk, ale názov hry ukazuje ďaleko dopredu na to, čo príde po ňom, aj po jeho synovi. Je to konštatovanie o tom, čo sa stalo s ríšou, kedysi zvanou Magna Moravia, ku ktorej sa dnes hrdo hlásime, ale nemáme z nej vlastne nič. Ani kosti kráľov, ani písmo, ani reč. A územie neveľké, asi ako machuľa v zošite. Čo potom tvorí náš národ? Kto ho tvorí, keď nová generácia odchádza do cudziny? Pre Viliama Klimáčka je toto kľúčová téma hry, pre režiséra Balleka pointa. Ríša je v rukách mladého Mojmíra, pre ktorého je príťažlivejší Londýn zobrazený miniatúrou typickej telefónnej búdky, z ktorej volá otcovi. Ale nikdy sa nezbaví nálepky barbara, ktorý sa zúfalo snaží domestifikovať v  ahraničí. A tak sa vráti domov, ,vládnuť´…“

Kde je naša ríša? Kto ju ochráni? (Dária Fojtíková – Fehérová, Denník N)