Apokalypsa

Do Európy po dvoch svetových vojnách stále prenikajú zdrapy ideológií. Pier Paolo Pasolini sa v Štokholme stretáva s Ingmarom Bergmanom a ďalšími zo švédskej filmovej avantgardy a poskytuje výbušné interview novinám L’Espresso, v ktorom sa ujíma svojej obľúbenej témy: „Považujem konzumerismus za horšiu formu fašizmu, než je jeho klasická verzia.“ O pár hodín zomiera. Jeho znetvorené telo na pláži v Ostii neďaleko Ríma je pre Európu ponurým znamením. Ďalší deň mu Oriana Fallaci píše list, odhaľujúci tajomstvo ich ambivalentného priateľstva. Pred bránami Talianska je cudzinec a chce sa pripojiť k proletárskym masám...

Fiktívne stretnutie Orianny Fallaci s Pierom Paolom Pasolinim a konfrontácia ich rozdielnych názorových pozícií stoja v jadre inscenácie režiséra Michała Borczucha a scenáristu Tomasza Śpiewaka  Apokalypsa.  Jedna  z  najuznávanejších osobností svetovej žurnalistiky, Oriana Fallaci, videla predzvesť zániku európskej civilizácie v prílive imigrantov z juhu. Jej emotívna obrana západnej civilizácie v knihe Hnev a hrdosť, ktorú v milovanom New Yorku, svojom adoptívnom domove, vo frenetickom tempe vychrlila po útokoch na Dvojičky, vyvolala po celom svete kontroverzné reakcie. S pasážami jej textu vytrhnutými z kontextu sa dokázali stotožniť skupiny extrémistov aj islamofóbov.

Režisér a básnik Pier Paolo Pasolini zasa videl v osvojení si perspektívy  cudzincov  jedinú  možnosť,  ako  uniknúť z násilného prostredia európskej buržoázie. Proti sebe tu stoja dva radikálne odlišné a vzájomne protikladné diskurzy o  západnej  civilizácii  a  jej „Iných“.  Stret  s „Iným“, neznámym, cudzím, patrí už od staroveku k archetypálnym témam európskej kultúry. Nech sú podoby tohto stretu akékoľvek – ďaleké cesty alebo výpravy, obrana vlastného či dobýjanie cudzieho – vždy pri nich bojujeme s prirodzeným strachom z iného a zároveň túžime spoznať to iné či ovládnuť ho. Vždy sme nútení znovu sa zamýšľať nad vlastnými hodnotami. S prílivom imigrantov z Afriky a ďalších vojnami postihnutých oblastí táto téma na kontinente opäť významne ožíva.

Borczuchova inscenácia vykresľuje priestor medzi Fallaciovej zúrivou hrdosťou a Pasolinim, ktorý je obalamutený postavami „Iných“. Uprostred scenérie kultúrnej apokalypsy aranžuje Borczuch stretnutie „poslednej Európanky“ –  reportérky,  ktorá umiera  na  začiatku  21.  storočia,  so „zlým synom Európy“ – režisérom zavraždeným za nejasných okolností v 70. rokoch 20. storočia. Pohltenie posadnutosťou, strachom, vášňou a melanchóliou je medzi nimi nevyrovnané, ale obaja stanovujú diagnózu kultúry a spoločnosti, v ktorej žijú. A umierajú. Borczuch sa k nim pridáva do diskusie a pýta sa, či budeme v otázke definovania európskej identity nasledovať Pasoliniho alebo Fallaciovú.

Ján Šimko

„O troch osobnostiach, ktorých životy sa stali východiskom pre inscenáciu, môžete povedať všetko, len to nie, že nebrali veci dosť vážne. Naopak. Všetci traja sa rôznym spôsobom stali v posledných desaťročiach 20. storočia ikonami estetického, sociálneho a politického radikalizmu, za ktorý museli zaplatiť cenu najvyššiu. O Pasolinim, režisérovi „Saló“, zavraždeným za nejasných okolností na pláži v Ostii v roku 1975, (...) Umberto Eco napísal, že bol „posledným básnikom, ktorý osobným životom poskytoval svedectvo o svojich estetických ideáloch...“ Oriana Fallaci, ikona talianskej žurnalistiky 20. storočia, ktorá v poslednom období kariéry videla v islame a prisťahovalcoch z Juhu a Východu hrozbu pre európsku civilizáciu, zaplatila za svoje radikálne a z hľadiska kánonov európskej politickej korektnosti nevhodné názory odmietaním. Kevin Carter, juhoafrický fotoreportér, v roku 1994 víťaz Pulitzerovej ceny za slávnu snímku supa, ktorý čaká na smrť hladom umierajúceho čierneho dieťaťa, krátko po prevzatí ocenenia spáchal samovraždu.“

(Agata Chałupnik, Didaskalia)

„… autor hry (Tomasz Śpiewak) ponúka jednotlivé scény akoby vytrhnuté z kontextu a zbavené pevných oporných bodov,  ale  jeho  stratégia  je  skôr  výsledkom  dramatickej štruktúry „apokalypsy“ sveta, ako nedostatku komunikačnej kompetencie.“

(Anka Herbut, Dwutygodnik)

„Apokalypsa nie je životopisná inscenácia. Aj keď sú tam niektoré scény pripomínajúce kľúčové fakty zo života Fallaciovej alebo Pasoliniho, novinárka aj umelec tu slúžia len ako zámienka. (...) Apokalypsa – hra s gýčom a sentimentalitou, ktorou odhaľujeme sami seba, keď z pozície sýteho hovoríme o utrpení hladného. Čo zostalo zo sociálnych problémov, sú estetické klišé, vedomé si bezmocnosti umenia.“

(Witold Mrozek, Gazeta Wyborcza)