Spiatočka

Po roku 1990 sa aj na Slovensku stretávame s ľuďmi bez domova. Každé mesto má svoje lokality, ktoré sú spájané s prítomnosťou bezdomovcov. Nájdeme medzi nimi ľudí s rôznymi osudmi a príbehmi. Mnohí z nich však prešli procesom sociálneho vylúčenia skôr, než sa dostali na ulicu, pričom okolností, ktoré ich tam dostali, môže byť naraz niekoľko. Niektoré prípady nás zároveň upozorňujú, že padnúť do suterénu spoločnosti môže ktokoľvek z nás, bez ohľadu na to, aký má spoločenský status, vzdelanie alebo rodinné zázemie.

Tvorcovia inscenácie Spiatočka využili fenomén bezdomovectva ako nástroj na zobrazenie témy „vymierajúcej“ maďarskej menšiny na Slovensku. Túto tému akcentuje už dramatická predloha Istvána Kerékgyártóa (upravená autorom na slovenské resp. československé pomery), ktorej príbeh sa nám odkrýva pospiatky – teda od smrti hlavného hrdinu (bezdomovca Zsolta Vidru) až k jeho počatiu. Takto zvolené spätné rozprávanie môže pôsobiť ako formálny prostriedok, tvorcom sa však darí udržať v divákovi napätie a neustále ho prekvapovať.

Hra Spiatočka je preplnená luzou spoločnosti. Príbehom defilujú postavy asociálov, mafiánov, podvodníkov, novodobých zbohatlíkov, trestancov a prostitútok. Keď sa na javisku objavia policajti – sú to tí najväčší babráci. Keď nám inscenátori ukážu patológov – sú to tí najväčší cynici. Keď je v príbehu dcéra – je to dievča bez hlbšieho súcitu. Inscenácia nám predostiera otupenosť, citovú vyprahnutosť a vulgárnosť – všetko to, čo v našej spoločnosti cítiť a vyplavuje sa na povrch pri závažných témach (Rómovia, imigranti, postihnutí a pod.).

Na slovenských javiskách je ojedinelé vidieť inscenácie, ktoré sa venujú sociálnym témam. Ešte osihotenejšie sú však inscenácie, ktoré prostredníctvom sociálneho problému upozorňujú aj na iné témy. Režisér Jószef Czajlik spoločne s dramaturgom Miklósom Forgácsom vytvorili inscenáciu, ktorá by mohla byť predmetom širšej diskusie: na jednej strane s témou o zväčšujúcej sa mase ľudí stojacich na prahu sociálneho vylúčenia (v štatistikách sa hovorí o 700 000 Slovákoch žijúcich na hranici chudoby) a na strane druhej o zmenšujúcej sa národnostnej menšine (v roku 2011 sa k maďarskej národnosti prihlásilo o 62 000 ľudí menej ako v roku 2001). Ak máme vnímať divadlo ako tribúnu spoločnosti, tím inscenácie Spiatočka urobil v tomto ohľade záslužnú prácu.

Iveta Ditte Jurčová, Michal Ditte

„Život Zsolta Vidru od smrti až k narodeniu. Život jednoduchého človeka – rodeného smoliara. Človeka, ktorého možno prinútiť, aby žral granule pre psov. Človeka, za ktorého sa hanbí jeho jediná dcéra. Človeka, ktorý vykoná špinavú prácu (a potom ho vyhodia) bez toho, aby dostal svoj podiel. Človeka, ktorého rodičia sú alebo vo väzení, alebo v blázinci. Človeka, pre ktorého ani Vianoce nie sú Vianocami. Človeka, pre ktorého sa prvá veľká láska skončila s bodnou ranou na celý život. Človeka, ktorého narodenie rodičia nečakali s radosťou. Človeka, ktorý sa chcel narodiť napriek všetkým ich snahám o potrat. Človeka, ktorému predpovedali, že na neho čaká veľkolepý život. Veľkolepý život od roku 1953 do 2013. Na začiatku veľkolepého života je nežiadané tehotenstvo a interrupčné praktiky, na konci je nahé telo zamrznutého bezdomovca. Toto všetko sa deje v hre Istvána Kerékgyártóa a pri inscenovaní tejto hry v košickom Divadle Thália.“

Predtým akoby sme nacúvali (Zsuzsanna Kozsár, www.rovart.com)

„Dramatický text je náročný, plný dynamických dialógov, irónie, herci košického divadla ho však zvládli výborne. Keďže ide o súbor hrajúci v maďarskom jazyku, ich herecký prejav bol pre divákov na festivale príjemným osviežením a zmenou. Na javisko priniesli iný, rozdielny temperament. V inscenácii plasticky herecky stvárnili rôzne typy postáv (bezdomovci, zbohatlík z Pereša, prostitútky). Ich sugestívne, realistické herectvo prinášalo rýchle mnohovrstevnaté strihy, pri komentovaní bolo badať až brechtovský odstup.“

Spiatočka – návrat do minulosti (Martina Borodovčáková, www.mloki.sk)