Hamlet

Pokúsil som sa na javisku divákom predstaviť akýsi rodinný príbeh. Osobne ma dnes nezaujímajú spoločenské alebo univerzálne súvislosti tejto Shakespearovej hry. (...) Myslím si, že dnes je veľké množstvo mladých ľudí, ktorí zrazu zostali bez otca. A to ešte vo svete, ktorý je založený na veľmi podivuhodných pravidlách. Náš svet funguje nesmierne čudne. Vykoľajene. A mladí ľudia si mnohorakými spôsobmi skúšajú nájsť v tomto svete vlastnú cestu a miesto. Tak, aby prežili, aby sa im pritom darilo...
Dnes existuje generácia tridsiatnikov, ktorí vyrastali pri veľmi silnom otcovi. Alebo skôr pod jeho rukou a dohľadom. Tohto otca môžeme vnímať ako socializmus,  stranu alebo aj vlastného konkrétneho otca. Zrazu otec zomrel. Vrhla sa na nás sloboda. A my hľadáme spôsoby, ako sa postaviť na nohy. Ako sa môžeme stať sami sebou. (...)

Róbert Alföldi, režisér inscenácie

Alföldi poňal svojho Hamleta ako drsný boj o moc medzi vladárskymi klanmi, ktorých spôsoby sa významne nelíšia od súčasného podsvetia. Na povrchu však dvoru kráľa Claudia vládne technokratická elegancia: sivé, dobre padnúce obleky, u dám doplnené sexy korzetmi, luxusnými červenými rukavičkami až po lakte. Kreácie Andrey Barthy sú na tých správnych miestach ľahko perverzné, arogantné a nesmieme elegantné. V rovnakom štýle sa nesie scénografia ďalšieho stáleho člena Alföldiho tvorivého tímu, ktorý si hovorí Kentaur: hranú striedmosť, ktorou presvitá arogancia moci, stelesňujú vysokánske múry obložené  masívnymi kvádrami sivého kameňa, na pohľad kompaktné, postupne odkrývajúce tajné dvere a priezory. Keď na tieto neporušené steny Kráľovského Majestátu nastrieka Hamlet sprejom svoje „Byť a či nebyť“, zamrazí to viac a dôraznejšie, ako sebazúfalejší ľudský výkrik.
Keďže Hamlet svoj život v inscenácii začína aj končí napojený na počítač, mohol by sa nitriansky variant príbehu dánskeho princa interpretovať aj ako interaktívna computerová hra. Ako hrdinov pobyt v neskutočnej, virtuálnej realite. To však nič nemení na sile myšlienok, citov a vášní, ktoré ho sprevádzajú. Tá je veľmi, veľmi skutočná.

Martina Ulmanová, divadelný kritik, Mosty, 3/7/001

Alföldiho režijná koncepcia je pozoruhodne dôsledná, rešpektuje ducha a v podstate aj literu Shakespearovho textu. V nej má každá zložka svoju vymedzenú úlohu. Niet tu malých postáv, sú tu len odlišne štruktúrované dramatické situácie s rozdielnymi výrazovými prostriedkami, a práve v nich sa buduje dynamika inscenácie, jej údernosť a pointovanie.

Dagmar Podmaková, divadelný kritik, Práca, 18/6/2001