Portia Coughlanová

Poznáme dve belmontské Portie. Klasickú Shakespearovu z Kupca benátskeho a teraz aj modernú Coughlanovú Mariny Carr. Obe sa nevedia stotožniť s univerzálnymi miestami určenými na lásku. Očakávajú od nej oveľa viac. OBETU.

Marina Carr sa netají svojou shakespearovskou inšpiráciou. Zo zmesi premyslenej divadelnej klasiky a írskeho koloritu vytvára príbeh zdrvujúcej vášne, bezbrehého násilia, ale i takmer melodramatickej lásky. Všetky postavy okolo hlavnej hrdinky sa nachádzajú v područí mystických síl, ktoré ich melú a rozpínajú ako osudné mlyny. Nikto z nich však nie je schopný tieto sily pomenovať. Sú v nich samých alebo prichádzajú zvonka? Z reality alebo z iného sveta? Kde sú styčné hranice? Alebo sa všetci pohybujú, ako to hovorí aj sama Portia, medzi rôznymi svetmi...

Inscenácia Michala Vajdičku nerozpráva iba príbeh osamelej a nepochopenej ženy. Oveľa viac ju zaujíma nemožnosť zdravej komunikácie, neochota vypočuť hlas iných ľudí, ktorí žijú vedľa nás. Alebo s nami. Portia skutočne komunikuje iba so svojím bratom, ktorý je mŕtvy už pätnásť rokov. A tak sa tragédia moderného človeka a jeho neschopnosť ukotvenia dodatočne zaostruje motívmi incestu, karmických podlžností. Akoby aj bez nich nebolo všetko dostatočne zložité... Inscenácia nesie v sebe ducha a vidiny, ktoré kladú neúprosné otázky. Dokáže sa Portia zbaviť týchto vidín? Aké kódy z nich vyplývajú? Pritiahne ju hlboká rieka na svoje dno alebo ju zachráni láska nesmierne pokorného muža? Hra balansujúca na hrane incestu a čistej lásky odhaľuje aj rodové tajomstvá, osudovú príťažlivosť a bizarnosť postáv pripomínajúcich mestečko Twin Peaks, na ktoré je Portia osudovo viazaná.

Vladislava Fekete

„Kyvadlový pohyb medzi dvoma krajnými dejiskami, vľavo byt Portie Coughlanovej, vpravo dedinská krčma, vymedzuje horizont sveta postáv. Hlavná hrdinka a jej spoluobyvatelia sa premávajú od pohárika k poháriku: deň sa začína doma pri stole alebo na gauči, pokračuje sa v krčme pri stole alebo na „stojáka“. Vertikálu ale predstavuje anjelský spev prichádzajúci zhora spolu s dramatickou hudbou, pričom zdola ju ukončuje vodný živel. Rieka, ktorá podmýva, unáša, zabíja, ale  aj sústreďuje k milostným hrám. V duchu poetiky textu predstavuje inscenácia obmedzený, uzatvorený, ale aj obrazne objemný svet, svet malej lokality a komunity, írsky špecifickej a zároveň univerzálnej, s presahom k všeobecne ľudskej problematike.

Motív rodiny je v euroamerickej dramatike momentálne asi najrozšírenejší a zjavne aj nevyčerpateľný. Počnúc 18. storočím sa rodina stáva dominantou témou nastupujúceho meštianskeho divadla, ktoré sa proiluje ako jej garant a propagátor jej hodnôt. V rodinnom prostredí sa ako v taviacom kotlíku pripravujú nové generácie, vštepujú sa hodnoty a hnetie sa tradícia, zároveň je ale aj kotlom hlbokých medziľudských konfliktov, zdrojom trvalých tráum indivídua a generátorom dramatického napätia. Je jednoducho divadelným terénom par excellence. Pokiaľ ide o príbehovú rovinu, Marina Carr napísala akýsi módny psychothriller, aký dnešná doba rada konzumuje najmä prostredníctvom filmového priemyslu, no vďaka nemu sa ním aj môže čoskoro presýtiť. Originálnosť jej textu je v inom, nie v tomto melodramatickom, skoro až poklesnutom príbehu. Je v jazyku, írečitom, obraznom, hovorovom – prekladateľka Zuzana Vajdičková si dala záležať – a v rozohrávaní paradoxov starého a nového, znakov tradičného vidieka a modernej civilizácie.

Ako by týmto dvom chlapcom – režisérovi a dramaturgovi – konvenovali hry z írskeho zapadákova. Vedia ako na ne, ako z nich spraviť šťavnaté divadlo. Je to tým, že ich duši je akosi blízke rurálne Írsko, krajina, o ktorej sa všeobecne tvrdí, že je Slovensku dosť podobná.“

Soňa Šimková, časopis kød č.1

„Portia Coughlanová má v sebe čosi z Čechovovho Ivanova. Má všetko a nič. Peniaze, deti, manžela – všetko ju to obklopuje, ale neponúka impulzy. Vyhorela.“

                                                        Mária Jenčíková, denník Pravda, 2007