Amadeus

Vstúpme na pár minút do sveta Shafferovho textu a pokúsme sa nájsť v ňom svoje miesto. Tvorcovia vzali do rúk predlohu. Slová, obrazy, náhľady a otázky zasypali ich mysle...
„Hľadanie miesta“ ako nikdy  nepomenovaný kľúč, ako konštrukcia mysle píšuceho prostredníka, ktorá sa vynára vtedy, ak je nevyhnutné začať rozprávať o rozprávaní samotného predstavenia. Nehľadáme však miesto len pre seba. Hľadáme ho pre postavy, pre skupinu postáv. Hľadanie nášho vzťahu k postave Salieriho a k hereckej skupine, ktorá sa „borí úskaliami“ Shafferovho textu... Chceme len jednoducho hľadať a objavovať človeka v jeho osamelosti, žijúceho s vinou, ktorej rozumie len on sám.

Peter Pavlac, dramaturg predstavenia

Len sa vžime do predstavy, nakoľko sme schopní prijať našich géniov, ak sú vôbec prijateľní. V réžii Józsefa Czajlika máme pred sebou tragédiu dvoch bezmocných ľudí. Tu nie sú víťazi. Mozartova či Salieriho tragédia je skľučujúca. No skutočným porazeným je predsa len Salieri, ktorého nepreslávilo jeho dielo, ale jeho protivník, cez ktorého sa mu dostalo pochybnej popularity. Komárňanské predstavenie je príťažlivou freskou plnou prekrásnych obrazov, ktoré často človeku stiahnu žalúdok. 

Juhász Dósa János, Szabad Újság apríl 2001

V Czajlikovej réžii sa tak čisto a presne objavujú rôzne divadelné štýly, že pomáhajú hercovi hrať. Vytvárajúc pevné body režisér premieňa príbeh na zázrak – dýchajúci, pulzujúci a búrlivý.
A tajuplný čierny klavír: Salieriho posteľ – Mozartov stôl, Salieriho stôl – Mozartova rakva. Skvelá symbolika.

Tamás Gál, študent VŠMUv Bratislave, ÚjSzó

Obzvlášť vzrušujúci je obraz, keď Mozart, nemajúc čím písať na tabuľu (husto popísanú Salieriho notami), zapisuje v hlave uložené noty šťavou z jablka, do ktorého predtým zahryzol. Mozart tým nielen rozmaže Salieribo tabuľu, ale jeho sebazničujúca a netrpezlivá povaha mu diktuje, aby svoje diela vrhal na stenu pominuteľnosti a nie večnosti. Ľavou rukou (!) hekticky písané noty okamžite schnú a stopa, ktorú zanechávajú, sa mení na rozmazanú a nečitateľnú.

Andrea Tompa, Színház, 5/2001