Hamlet

Inscenácia text násilne neaktualizuje, a predsa v divákovi vyvoláva pocit absolútnej súčasnosti. Je pozbavená pátosu a exaltovanosti. Sledujeme Hamleta, ktorý nie je filozofom, ale skôr samotárom a životným outsiderom. Režisér Hamleta nečíta romanticky ani politicky, psychologicky či intelektuálne. V Hamletovi nevidí rozhnevaného mladého muža. Pre Warlikowského je to predovšetkým Hamlet divadelný.

Už scénické riešenie inscenácie znásobuje princíp divadla na divadle alebo 'tvárou v tvár´. Herci sa v postavách 'sťahujú' do prítmia vlastných pochybností, najvnútornejších pocitov a komplikovaných vzťahov. Toto stíšenie eliminuje umelú rétorickosť textu a zvýrazňuje emocionalitu podtextu. Inscenácia sa nesie v istom minimalizme výrazovej platformy i tempa. Režisér kladie dôraz na hru svetla, hudby, zvuku, dáva zaznieť rôznorodým tónom výrazových prostriedkov, kráse poetických obrazov. Predstavenie je tvorené technikou impresionizmu: dotykmi, emóciami, pohľadmi. Všetko sa deje akoby v drobných okamihoch a meniacich sa zábleskoch. To vytvára jemný opar metafyzickosti predstavenia.

Režisér buduje príbeh ako istú mozaiku vzťahov, pocitov a situácií. Využíva princíp simultánnosti aj kontrastu. Dva svety – život a divadlo – sa nielen stretávajú, ale do seba aj narážajú. Sám Hamlet je plný disharmonických poltónov, tajomstva aj grotesknosti, utiahnutosti aj vulgarity. Sme opájaní zvukomalebnosťou textu a zároveň prekvapení zvýraznenou sexualitou, zvýšenou agresivitou a chladom v konaní postáv. V inscenácii sa predstavia veľké divadelné osobnosti strednej a najmladšej generácie špičky poľskej hereckej školy.

réžia: Krzysztof Warlikowski
preklad: Stanislaw Baranczak
scéna a kostýmy: Matgorzata Szczsniak
hudba: Pawet Mykietyn
choreografia: Saar Maga!
hrajú: Hamlet: Jacek Poniedziatek, Ofélia: Magdalena Cielecka, Gertrúda (Kráľovná): Stanistawa Celinska, Klaudius (Král'): Marek Kalita, Rosencrantz: Maria Seweryn, Guildenstern: Jolanta Fraszynka, Horacio: Omar Sangare, Prvý herec, Duch, Prvý hrobár, Osrik: Cezary Kosinski, Herečka, Druhý hrobár: Maria Maj, Polónius: Mirostaw Zbrojewicz, Laertes: Adam Woronowicz, Herec: Robert Wickiewicz

Krzysztof Wartikowski (1962) študoval históriu, filozofiu a románsku filológiu na Jagelonskej Univerzite v Krakove, má za sebou zahraničnú stáž na parížskej Sorbonne. V roku 1995 absolvoval divadelnú réžiu na krakovskej PWST. Na svojich zahraničných cestách sa stretol s významnými osobnosťami svetového divadla (lngmar Bergman, Giorgio Strehler, asistoval Petrovi Brookovi. Okrem domácich réžií hosťoval aj v zahraničných divadlách v Panzi, Budapešti, Hamburgu, Štokholme, Záhrebe, Tel Avive, vo Viedni a v Stuttgarte.

Väčšina jeho režijnej tvorby sa viaže na uvádzanie shakespearovských hier, aj keď medzi jeho opusmi nájdeme autorov ako Sofokles, H. von Kleist, W. Gombrowicz či B. M. Koltès.

Jeho inscenácie sa vyznačujú veľmi špecifickým divadelným jazykom, ktorý má svojich radikálnych zástancov aj odporcov. Warlikowského štýl by sme mohli charakterizovať ako neustále preverovanie a obnovu divadelného jazyka, kolážovú metódu citácií, nepsychologické herectvo, zmysel pre výrazný detail inscenácie. Režisér sa zaoberá problémom meniacej sa identity, témou pohlavia a telesnosti, využívajúc akékoľvek dostupné prejavy postmoderného divadla. Patrí medzi najvýraznejšie a najprovokujúcejšie osobnosti mladej generácie súčasnej poľskej réžie.

Jeho posledné inscenácie: W. Shakespeare: Kupec Benátsky (Toruň, 1993), Hamlet (Tel Aviv, 1994), Perikles (Piccolo Teatro – Miláno), Skrotenie zlej ženy (Varšava, 1998), Večer trojkráľový (Stuttgart, 1999), B. M. Koltès: Roberto Zucco (Poznaň, 1994), Západné pobrežie (Varšava, 1998), Búrka (Stuttgart, 2000).

Za inscenáciu Zimnej rozprávky v divadle v Poznani bol ocenený na festivale Theatru Gedanese cenou Zlatý Yorick (1997). V roku 1998 v celopoľskej súťaži uvádzania Shakespearových diel získal cenu za réžiu inscenácie Skrotenie zlej ženy.

o inscenácii

tvorcovia

režisér

Materiály k dispozícii