Búrka

Scénická verzia Alexandra Morfova vo dvoch dejstvách

Inscenácia sa v úprave a optike Morfova mení na filozofickú rozprávku plnú zmysluplnej scénickej príťažlivosti a irónie, sviežej hravosti, odviazanej fantázie a neobmedzených zmyslových vnemov. Je o láske, osude a osudovosti. O novom Prosperovi, ktorý až s cynickou skepsou hľadí na možnosti slobodného ľudského konania. Režisér kombinuje mnohé divadelné žánre, prvky vysokej drámy s prejavmi plebejskosti. Vedľa seba sa ocitá groteskno a postrealizmus, herecká improvizácia v štýle commedia dell'arte, či cirkusové kúsky akrobatickej obratnosti. Režisérov štýl sa často označuje ako fantaskný realizmus. Búrka sa stáva výpoveďou o našej súčasnosti a dnešnom pocite zo života. Hrou o svete po strate ideálov. Oslobodeným 'chuligánskym' predstavením, v ktorom roviny ilúzie a reality navzájom neustále súperia. Chcú, aby sa divák priklonil práve na ich stranu.

V tomto roku bola inscenácia zaradená medzi tucet najlepších činoherných produkcií Ruska, ktoré sa uchádzali o ocenenie v súťaži Zlatá maska 2000. Moskovská kritika ju srdečne prijala a nakoniec jej udelila Cenu za najlepšiu scénografiu pre výtvarnú legendu Emila Kapeliuša. Inscenáciu prezentovali aj v Nemecku a na shakespearovskom festivale Theatru Gedanese v Poľsku (1999).