Maryša

(po pravdě však „Mařka“ čili „To máš za to, bestijó“)

Morávkovo stretnutie s textovou predlohou Maryše je v poradí štvrté. Inscenoval ju už ako študent Janáčkovej akadémie múzických umení, neskôr (ako divadlo na divadle) v Divadle Husa na provázku a o rok neskôr (s akcentovaním témy českej xenofóbie, malichernosti a ľudskej malosti) v Divadle Na zábradlí. Východiskom pre tretiu a štvrtú Morávkovu Maryšu je unikátny a doposiaľ nehraný rukopis, ktorý je v porovnaní s klasickou verziou drsnejší a surovejší.

Inscenácia vychádza z ľudového mariánskeho mýtu, pohráva sa s príbehom o utrpení neskazenej, 'Bohom milovanej' Márie, ktorej osud sa môže odohrávať kdekoľvek a kedykoľvek. Skôr však v podobenstvách a mýtoch, ako v skutočnosti. Morávek zahaľuje inscenáciu do ľudového farbotlačového naivizmu, a to tak po výtvarnej a hudobnej stránke, ako aj v spôsobe herectva. Pred divákom sa vynára obraz až akejsi ľudovej barokovej hry. Režisér však vie túto polohu prekvapivo scudziť glosujúcim poloúsmevom. Napriek tomu ostáva Morávkova Maryša inscenáciou s neobyčajne silnou emóciou a pevnou výrazovou štruktúrou. Je obradom, ale aj spevohrou zvláštneho druhu.

Postava Maryše je obklopená kolektívnym duchom 'beštií' a mení sa takisto na beštiu. V inscenácii je zvýraznená bojovnosť vo vzťahoch, vypätá emocionalita vzájomných stretnutí, obrazová krása a malebnosť hromadných výstupov. Tá sa strieda s hrôzostrašnosťou skazonosného ozubenia osudového činu, kde vrah je zároveň obeťou. Hrnčeky čiernej kávy postupne zaplavujú scénu, na ktorej sa všemožne 'hrá, spieva a tancuje'. Inscenácia získala niekoľko nominácií a ocenení v ankete Cien Alfréda Radoka za rok 1999.