o inscenácii
Trnavská podoba hry Vlastimila Venclíka Domácí představení, uvádzaná pod titulom tak trocha evokujúcim duchaprosté malé televízne komédie, vôbec nie je len rýchlou účelovou diváckou jednohubkou. Okolo pomerne jednoduchej anekdotickej situácie vybudovali inscenátori farbistú, kompaktnú a vrstevnatú divadelnú stavbu, ktorá stojí na základoch veľmi dobrých hereckých výkonov. Trnavské divadlo sa pokúša – hrdinsky, lebo zoči-voči nevyhranenému oblastnému publiku – „držať kótu“ osobitej, rozlíšiteľnej a vôbec nie väčšinovej poetiky výrazového civilizmu, inteligentného, no široko komunikatívneho humoru, ktorý „pranieruje“ len akosi v divákovom podvedomí, často premiesený hudobnou hravosťou tingltanglov. Hrdinovia trnavských príbehov, smiešni, niekedy bizarní babráci s poriadnou kvapkou smútku a sebairónie, pôsobia na javisku sebareflexívne, predstavujú postavu a zároveň ju akosi z výšky pozorujú. Dynamicky menia zorný uhol, znejasňujú jej „morálny profil“: Je otec zadubený prízemný kšeftár, alebo prosto normálny zrobený chlap, alergický na podvodnícky tyjáter šmíráckej kultúrnej úderky? Je matka utláčaná pokorená bytosť s vysokými ideálmi alebo sliepka, terorizujúca rodinu malomeštiackymi móresmi? ... A konečne: Je celá „kultúra do domu“ – ako princíp – len zvrhlou degradáciou poslania a funkcií umenia alebo skôr krivý odraz absolútnej akademickosti, neživotnosti foriem jeho obvyklej prezentácie? Nemusím azda zdôrazňovať, že položené otázky sú čisto rečnícke. Odpoveď znie vždy „aj – aj“ a otázky by mohli mať nepreberné množstvo variánt. Ale tak to má azda byť – v každej dobrej hre aj v dobrom divadle.
Martina Krénová
tvorcovia
réžia: Juraj Nvota
preklad a dramaturgia: Mirka Čibenková
hudba: Anton Popovič
scéna a kostýmy: Mona Hafsahl
hrajú: Ľudovít Moravčík, Anna Šišková, Peter Šimun, Marián Geišberg, Michal Rovňák, Dagmar Sanitrová, Roman Féder, Sáva Popovič, Vladimír Oktavec