Pantomímy

Koncentrovaný smiech a koncentrovaný plač na malej ploche – to je pantomíma. Čosi, čo sa odohráva v zhustenom čase a priestore. Aj pantomíma má, samozrejme, svoju históriu: v zameraní, v smerovaní k „čistému výrazu“ či v obohacovaní sa všetkými ingredienciami bez zábran. A predsa jej podstata zostáva rovnaká: klaun a básnik - to je mím. To je esencia jeho zmyslu a smerovania.

V pantomíme, tak ako v klauniáde či groteske, je tragický pocit života a humor chápaný ako siamské dvojčatá. Presviedča nás o tom dnes Bolek Polívka v Stroskotancovi, v Šašovi a kráľovnej, tak ako nás o tom presviedčal kedysi Marcel Marceau vo svojich etudách, Ctibor Turba v Harakiri či v Turba tacet, a predovšetkým Milan Sládek. Už od svojich začiatkov v divadle Horizont v šesťdesiatych rokoch. Neskôr v Divadle pantomímy na Malej scéne SND. Tvorca zvláštneho sveta míma Kefku, chlapca pre všetko, okrajovej bytosti s hlavou plnou snov a túžob, filozofa a básnika, ktorého život učí pokore a smiechu. Kefka – očisťovateľ, výzva svedomiu, katarzný prvok a autorova personifikácia...

V sólových pantomímach odkryl Milan Sládek bratislavskému publiku magický svet ticha a jeho metamorfóz, predostrel autentickú reč mimického dorozumievania. V inscenáciách Únos do ticha (1963), Komédia o Tobiášovi (1967), ktoré boli objavovaním pôsobivosti pantomimickej sily, i v ďalších (Hrča, Sólové pantomímy, Komédia o Bohatcovi a Lazarovi) učil publikum a potom i adeptov herectva čítať túto reč gesta, ticha a detailu.

Dnes, po mnohých predstaveniach i po mnohých rokoch v cudzine, kde svoj humor, básnenie, filozofovanie i groteskno spojil zvláštnym tmelom autentickej emócie, znovu ponúka svoje sólové pantomímy, ako esenciu seba.

Zuzana Bakošová - Hlavenková

o inscenácii

tvorcovia