Náš priateľ René

Stretnutie s hercami a autormi Lasicom a Satinským je definitívne a vždy slávnostne osudové... Oni neumožnia spať na vavrínoch a už vôbec nie pospávať, sú totiž predovšetkým rodenými životabudičmi a nielen to. Sú „pestovateľmi sebavedomia národa“. Aké sebavedomie, čo za sebavedomie? Áno, je to pohladkanie... pravdou, bijúcou do očí, láskavé odkladanie klapiek z očí, nenápadné pohlavkovanie smiechom. Pretože smiať sa nad sebou samým vie skutočne len ten, kto o svojich tienistých stránkach, chybách i nerestiach vie zmosta doprosta... všetko.

A títo dvaja klauni toho skutočne vedia o sebe a o nás neúrekom, ale neurieknu. Len šteklia na miestach, kde to nielen šteklí, ale i bolí. Pokým sa divák smeje, bolesť necíti. Túto anestézu spôsobuje ich láskavý humor, znecitlivenie smiechom, aby sa operácia podarila... darí sa... robia ju na sebe a na nás súčasne.

Začali už v roku 1959, pokračovali zlatou érou rokov šesťdesiatych – Nečakanie na Godota (1967), Soirée (1968) a Radostná správa (1969), potom, keď postupne museli odoprieť televízne Bumerangy i Ktosi je za dverami – náhradným riešením: programom Nikto nie je za dverami (od 1982 v Štúdiu S).

Ale skutočný návrat k autorskému divadlu moci smiechu bol Deň radosti (1986), keď sa po sedemnástich rokoch mlčania znovu prezentujú ako autori a herci veľkej komponovanej skladby, v ktorej znovuoživujú všetky tajomstvá a záhady, labyrinty a výslnia svojej imaginácie a hravosti. Deň radosti a Radostná správa preklenuli náhlou súvislosťou všemocnosti slova čas, miesto a príčinu...

A napokon prišiel animovaný román Náš priateľ René. Hra podľa Bajzovho románu René mládenca príhody a skúsenosti vznikla už v roku 1980 v nečase slova a nečase smiechu.

Všetky postavy príbehu animujú L+S naživo a neopakovateľne až v roku 1991. Po Dni radosti je to znovupotvrdené zvovuzrodenie a vzkriesenie ich autorského divadla.

Zuzana Bakošová-Hlavenková

o inscenácii

tvorcovia