Čakanie na Bohoša

S pojmom martinské divadlo sú neodmysliteľne spojené mená výrazných hereckých, ale najmä režisérskych osobností, ktoré v podstatnej miere formovali a dodnes formujú tvár slovenského divadla. Mnohí z nich už martinské divadlo opustili a na ich miesto nastúpili „mladí“, aby nadviazali na dlhoročnú tradíciu, ktorá nesie punc kvality a vysokej umeleckej hodnoty práce tohto divadla.

Štúdiové inscenácie sa na repertoároch slovenských profesionálnych činohier objavujú len veľmi sporadicky. Je to na škodu veci, pretože každý experiment prináša mnoho podnetného pre „veľké javisko“. Na druhej strane – pri klesajúcej návštevnosti divadiel veľa priestoru na experimentovanie neostáva. Napriek tomu v minulej sezóne mali v Martine premiéru dve štúdiové inscenácie, ktoré na seba voľne nadväzujú – Láááska M. Schisgala a Čakanie na Bohoša. Pod obidve sa podpísal tvorivý team Š. Korenči (1963), R. Mankovecký (1965) a J. Valek (1958).

Experiment je skutočne najvýstižnejšie pomenovanie pre autorský projekt s názvom Čakanie na Bohoša. Východiskom inscenácie sa stala najslávnejšia hra S. Becketta Čakanie na Godota. Dvojica autorov libreta implantovala do pôvodnej hry tému lásky, manželstva, ilúzií a smrti cez sexuálno-vzťahový motív. Vznikol tak svojrázny text, ktorý interpretuje existencionalistické filozofické témy v podobe ľahkej komediálnej nadsázky. Beckettovo Čakanie na Godota sa považuje za dramatický manifest existencionalizmu. Korenčiho a Mankoveckého Čakanie na Bohoša je možné považovať za divadelný manifest nastupujúcej generácie martinských divadelníkov. Veľmi svojrázny a súčasne diskutabilný, ale nesporne výrazný aj inšpiratívny vo viacerých aspektoch.

Roman Hertus

o inscenácii

tvorcovia