Lás-ka-nie

Cez hry Stanislava Štepku (1944) nachádza toto skutočne autorské divadlo tvárnosť, jedinečnosť, osobité tvorivé postupy.

Naivné, ktoré je preň príznačné, a preto zakotvené už v jeho názve, prešlo počas takmer 30-ročnej histórie divadla prudkým vývinom od naivného pohľadu na svet zľahčujúceho a oprosťujúceho od závažnosti k naivnému novej kvality, ktorá zasahuje myslenie aj cítenie, pripúšťa smútok a vytvára priestor pre súcit. Štepkove postavy sú naivné v stretnutiach s intrigami, s podlosťou, s nízkosťou. Tie ich ohýbajú, oberajú o sily, ale stále v nich ostáva živená „naivná“ viera v ľudskosť a dobro. V tom je ich cena nielen pre náš divadelný, ale aj životný kontext.

V podtitule autor označil Lás-ka-nie ako druhú správu o človečine. Je to pokračovanie Človečiny, ktorá mala premiéru v RND v roku 1971. Zaznamenáva osudy rodiny po rokoch. Láskavo nám pripomína, akí sme neláskaví k tomu, z čoho sme vzišli, k iným, ale vlastne aj k sebe. Ako na všetko naletíme – na povrchné schopnosti, povrchné lásky, ale aj na vlastnú povrchnosť.

Aj tentoraz sa autor sústredil popri inom na zdroje slovnej, charakterizačnej i situačnej komiky. Smiešne však vstupuje do kontextov, cez ktoré dozrieva na smutné a vážne. Na jeho počiatku stojí poznanie, že postavy nosia lásku skôr v mene ako v srdci. Autor ju pripomína cez tých, ktorí tu kedysi boli.

Súbor RND naštudoval Lás-ka-nie pod režijným vedením Juraja Nvotu (1954), ktorý sa podpísal už pod viacero inscenácií tohto divadla. Preukázal v nich schopnosť nielen sa napojiť na Štepkovu poetiku, ale aj na osobité danosti hereckého súboru dozrievajúceho k vysokej profesionalite práve vo výsostných vodách naivného.

Božena Čahojová

o inscenácii

tvorcovia