Čierny vlas (Kemu ce treba)

Bolo naozaj šťastným riešením prizvať na dlhoročnú spoluprácu človeka, ktorý o netradičnom divadle dokázateľne vie viac, ako mnohí iní – režiséra Petra Scharhaufera (1942) z brnianskeho Divadla Husa na provázku. Scherhaufer pre nové divadlo pripravil cyklus Kemu ce treba, voľné pokračovanie inscenácií rozmanitých textov, ktorých cieľom bolo osvojiť si divadelne nové priestory DJZ – a to nielen experimentálnej a veľkej sály. Jednotlivé pokračovania cyklu sa hrali aj v skúšobni či pred budovou na námestí k nej integrálne patriacom, čo je prípad projektu Čierny vlas.

Princíp čerpania divadelných impulzov z toho najrozmanitejšieho materiálu, od básní a próz autorov z východoslovenského regiónu (Súpis dravcov) cez historické anály (Prešovské jatky), publicistické a memoárové poklady (Stratený raj) až po folklór , ktorý stál pri zrode hneď dvoch pokračovaní (východoslovensky všeobecne v Ľubosc, bože ľubojsc, jaka ty presladka a cigánsky východoslovenský osobitne v Čiernom vlase), hovorí o cieľavedomej snahe Scherhaufera nájsť nové zdroje divadelnosti v autentickom materiáli. Hovorí o režisérovom presvedčení, že divadelný realizmus vo všetkých jeho modifikáciách je už jednoducho estetickou minulosťou a ak chce divadlo ako umelecký druh uniknúť zániku – musí nájsť nové zdroje divadelnosti, načerpať životodarnú silu tam, kde jej je ešte dostatok, tam, kde to je možné.

Iste si môžete položiť otázku, či ešte sú divadelné spektákle typu Čierneho vlasu divadlom v tom zmysle, ako ho máme v našich zemepisných šírkach zažité. Či potom nie je divadlom všetko, čo v sebe určitú potenciálnu dávku divadelnosti obsahuje, no čo súčasne vychádza z oblasti tradičného umenia do ulíc, stáva sa doslova súčasťou reality každodenného života, ktorú môžeme – no nemusíme – vnímať ako umelecký tvar.

Ale skôr, ako sa rozhodnete túto otázku si položiť, stojí za to pouvažovať napríklad nad tým, prečo čínština jedným slovom označuje všetko od slovno-hudobného pásma až po drezúru medveďov. Vo všetkom totiž čosi na spôsob divadla nachádzame či nájsť môžeme.

Isteže – nie sú to prvky slovenského oficiálneho divadelného umenia, ako sme ho na vlastnej koži v dobrom i zlom zažili za niekoľko posledných desaťročí.

Andrej Maťašík

o inscenácii

tvorcovia