Hlt (Rúhanie sa na motívy)

Nemajú radi, keď im hovoria ochotníci či „amatéri“, popudzuje ich to zadelenie. Nikto z GUnaGU (okrem scénografa Votavu – 1962) sa síce dosiaľ divadlom nepokúsil uživiť, no neznamená to, že ním nežijú. Je to už sedem rokov, čo sa narodila prvá inscenácia: Vestpoketka. Je to už tucet predstavení, čo tento súbor s „nezmyselnou“ firemnou značkou uviedol na najrôznejších bratislavských doskách. Samozrejme, v premenlivom zložení, ale základ bol od počiatku (takmer) bez výnimky rovnaký: Vilo Klimáček (1958) a Ivan Mizera (1960). Lekár a matematik, originálny literát a skvelý hudobník – a obaja výnimoční divadelníci.

V súčasnosti tvoria okrem spomínanej dvojky stále jadro zoskupenia dva výrazné dámske talenty – všestranná Zuzana Benešová a komediálne skvele disponovaná Oľga Belešová, autorský základ rozšíril fyzik Vladimír Balek, o kostýmy sa stará Mária Horoščáková a Aleš Votava si v poslednom čase okrem scény stále častejšie priberá i réžiu predstavení. Tá je, samozrejme, u dosiaľ výlučne autorského divadla (pričom „autorstvom“ rozumiem aj divadelné adaptácie literatúry, citácie či zjavné inšpirácie), do značnej miery dielom kolektívnym. Hlt, alebo Rúhanie sa na motívy, medzičasom trocha „prekrytý“ dvoma novšími premiérami (Zvoľna stúpam v riedkom vzduchu a Loj) je metafora o našej (i československej) mestskej intelektuálnej vrstve v tesne prednovembrových časoch, o jej ambíciách, módach, pózach, mikroklíme, aj o spôsoboch sebareflexie. Spoznávajú sa v ňom hlavne dnešní tridsiatnici – štyridsiatnici, spoznávajú sa s úsmevom, zahanbením – a možno aj smutnou nostalgiou... lebo doba je taká, že sa možno podaktorým časy veselého rúhania sa zoči-voči rozsýpajúcemu sa komunizmu už zasa začínajú javiť báječnými zlatými..

Martina Krénová

o inscenácii

tvorcovia