Čakanie na Godota

Jókaiho divadlo Komárno nedávno zavŕšilo štvrtú dekádu svojho jestvovania a na Divadelnej Nitre sa predstavuje po prvý raz. Inscenáciu Čakanie na Godota naštudoval Sándor Beke, režisér, ktorý v 60. a začiatkom 70. rokov podstatne prispel k profilácii maďarských divadiel na Slovensku – Jókaiho divadla v Komárne (donedávna Maďarské oblastné divadlo) a Thálie Košice, a po takmer pätnásťročnej pauze (od r. 1976 pracoval v Maďarsku) sa opäť vrátil na miesta svojich umeleckých začiatkov. Od roku 1990 zrealizoval u nás viaceré zaujímavé tituly – Williamsovu Električku zvanú túžba, Nashovho Obchodníka s dažďom (Thália Košice), Rozewiczovo Biele manželstvo, Madáchovu Tragédiu človeka... (Komárno).

V sezóne 93/94, ktorá sa v komárňanskom divadle niesla v znamení prílivu nových hereckých tvárí a ich tvorivého využitia, ponúkol Beke príležitosť mladým – O. Boldoghymu, A. Mokosovi, G. Benköovi. A tak máme možnosť vidieť inscenáciu v komárňanskej produkcii zaujímavú hlavne po stránke hereckej. V interpretácii mladých hercov sa striedajú stavy bezmocnosti s grotesknou až klaunskou polohou, niekedy presahujúcou do chvíľkového tragického deprimujúceho životného pocitu. Predkladajú tak priam autentické zaznamenávanie ľudského bezkonfliktného plynutia času... (Postavu tyranského „krotiteľa" Pozza inšpirujúco stvárnil T. Varga. Po jeho nečakanom úmrtí postavu naštudoval I. D. Németh.)

„Estragon a Vladimír čakajú, Pozzo a Lucky sa ženú svetom a hľadajú. Výsledkom je pre obe dvojice to isté nič.“ (Esslin). „Otázkou zůstává, zda u Becketta jde skutečně o jediné dvě možnosti, anebo pouze o dvě možnosti mezní, mezi nimiž jsou (snad) i možnosti další. Čekání se síce bezesporu ukazuje jako lidštější než zvěcnělé otročení, je to však jediná cesta, jak lidství nepozbýt?“ (Veselý)

Aj Bekeho inscenácia pátra po čomsi nehmatateľnom, čo ženie dopredu a napĺňa, v opakovaných periódach, novou energiou... „Godot je to, na čo sa čaká a čo neprichádza... Je to, čo človeku každé ráno dáva silu pokračovať v živote, očakávanie, že práve dnes zažije rozhodujúci zážitok, rozhodujúci ľudský vzťah, ktorý mu vyjasní zmysel jeho života.“ (Esslin)

Čakanie v inscenácii symbolizuje nádej. A to už takmer pred tridsiatimi rokmi pociťovali aj diváci sanquentinskej väznice... Vedia, čo znamená Čakanie... vedia tiež, že keby Godot nakoniec prišiel, priniesol by len sklamanie...“ (Theatro Arts, New York, 1958)

Silvia Hroncová

o inscenácii

tvorcovia