Ženba

Máločo by mohlo tak názorne dokumentovať, akými neraz prevratnými premenami prešla divadelná tvorba súboru v sedemdesiatych a najmä osem­desiatych rokoch, a že ich musíme dôslednejšie  vnímať aj na pozadí premien celého slovenského činoherného divadla tejto etapy. Veď práve Divadlo Alexandra Duchnoviča sa v osemdesiatych rokoch stalo centrom najaktívnejších divadelných hľadaní a výbojov východoslovenských divadelníkov.

Je to inscenácia skrz-naskrz generačná. Iba veľmi pozvoľné presadzovanie sa odchovancov kyjevskej vysokej divadelnej školy akcelerovalo významným stretnutím s nekonformnými osobnosťami súčasného slovenského divadla – Blahom Uhlárom a Milošom Karáskom. Východiskový psychologický realizmus spájajúci sa s istou citovou exaltáciou a neraz aj deklamačným pátosom ich herectva (čo v slovenských súvislostiach mierne dráždilo) sa v spolupráci s tímom Uhlár – Karásek zjavne transformoval vplyvom exponovania témy, nezastupiteľnosti hereckej osobnosti, výrazovej skratky a vôbec režisérom a výtvarníkom Karáskom, aj teoreticky manifestovanej  tzv. „dekompozícii“.

Do intenzívneho tvorivého kvasu napokon koncom osemdesiatych rokov vstúpil režisér Valentin Kozmenko – Delinde. Priniesol mnohé z cenných podnetov priestoru, ktorý sme kedysi – bez zbytočných politických súvislostí – nazývali moderné sovietske divadlo. Predovšetkým exponované vizuálne cítenie (svoje inscenácie realizuje výlučne vo vlastnej scénografii), divadelný obraz, v ktorom sa popri príbehu zjavujú aj predstavy, sny, túžby, vízie, zviditeľnené vnútorné a významové súvislosti. Herecký súbor, či generácia, ktorá stihla absorbovať už aj uhlárovsko-karáskovskú školu, sa potom spoľahlivo pohybuje v priestore medzi vecnosťou a primeranou divadelnou expresivitou, realizmom a primeranou štylizáciou, zväčša smerujúcou k mäkkej, molovo ladenej groteske.

A ešte niečo nezanedbateľné. Gogoľova Ženba na javisku bývalého Ukrajinského národného divadla zaznela v ruštine aj v ukrajinčine. Dnes sa na javisku Divadla Alexandra Duchnoviča hrá po rusínsky, v jazyku, ktorý si ešte len hľadá svoju kodifikovanú podobu – to všetko, ako výraz nadmieru komplikovaných, politických, národných, jazykových, kultúrnych a mnohých iných súvislostí. Je to znenie pre mnohých prinajmenej nezvyklé. Ale podaktorí si ešte pamätajú (ostatní vieme z učebníc a iných kanálov), že kedysi mnohí napríklad ani slovenčine neveštili bohvieaké kultúrne perspektívy, ba dokonca ju považovali za pomýlenú a zbytočnú.

Ján Jaborník

réžia, scéna, kostýmy, výber hudby: V. Kozmenko-Delinde
dramaturgia: V. Turok
asistent réžie: kolektív Ženby
účinkujú: Ľ. Lukačíková, T. Kučerenková, Mihaľovová, E. Lybezňuk, M. Hudák, J. Tkáč, I. Latta, V. Rusiňák, J. Sisáková, M. Marko, Ľ. Mindoš