o inscenácii
Svojimi dlhodobými umeleckými výsledkami patrí martinské divadlo k našim najvýznamnejším činoherným súborom, o čom svedčí aj skutočnosť, že reprezentovalo našu krajinu na festivaloch v Moskve, Belehrade, Wroclavi, Edinburghu a Toruni. Hru Divný Janko napísal Karol Horák pri príležitosti 50. výročia založenia DSNP, súčasne ňou však divadlo otváralo novú budovu divadelného Štúdia. Voľba autora úvodného scénického projektu martinského Štúdia padla na Karola Horáka celkom logicky – autor sám vyšiel z okruhu výrazných osobností, ktoré formovali podobu amatérskeho štúdiového divadla 60. a 70. rokov (jeho dominantnou črtou bolo tvorivé hľadačstvo nového divadelného jazyka) a na profesionálnom javisku debutoval práve v Martine pred desiatimi rokmi pozoruhodnou hrou Medzivojnový muž, ktorú vtedy režíroval tiež Roman Polák.
Inscenácia Divného Janka neznamená teda len návrat dramatika Horáka na javisko, kde začínal, ale po niekoľkých rokoch aj návrat režiséra Poláka, ktorý rozhodujúcim spôsobom formoval tvár martinského divadla v druhej polovici 80. rokov. Práve tu dosiahla jeho režijná tvorba aj medzinárodný ohlas a uznanie. Témou hry sa stal život jedného z najväčších romantických básnikov, Janka Kráľa, ktorého tvorbu radili mnohí literárni vedci nášho storočia (napr. R. Jakobson) na roveň básnickej tvorby velikánov európskeho romantizmu, aj napriek tomu, že veľká časť jeho diela bola objavená a docenená až dávno po jeho smrti. Horák si zrejme programovo vyberá za námety svojich hier dramatické životné osudy osobností slovenských dejín 19. storočia, ale nie sú to hry „historické“ v zmysle náhrady nezáživnej školskej lektúry. Sú vzrušujúce formou i ambíciou apelovať na citový a predovšetkým myšlienkový svet dnešného diváka, pracovať s historickými faktami ako s východiskom pre tvorbu obecnejšej metafory a divadelnej fikcie.
Dramatický Kráľov život sa tu pretavil v ozajstnú drámu sveta a trúfame si tvrdiť, že nielen toho nášho, slovenského, hoci naše dejiny v nej hrajú podstatnú úlohu. Je to dramatická freska o živote nadpriemerného jednotlivca, ktorý bojoval ako len vládal za krásnu, mámivú myšlienku slobody, až kým ho nezlomili, až kým sa nezlomil, až kým ho nepohltila tma...
Problémy nedobojovaných revolúcií, ustavičného hľadania zmyslu osobnej, národnej a spoločenskej existencie, stále znovu sa objavujúce a rovnako rýchlo miznúce nádeje na zásadný obrat k mravne lepšiemu svetu, otázky osobných a politických rozhodnutí v prelomových časoch, znejú s neutíchajúcou pálčivosťou aj dnes. Ba práve dnes, pretože hra o Jankovi Kráľovi je samozrejme určená dnešku svojou dynamickou, až filmovou poetikou i myšlienkovou naliehavosťou, ktorou by chcela osloviť súčasníka k dialógu o pohybe ducha v dejinách, aké práve alebo ustavične nanovo prežívame.
Peter Kováč
Horák neprináša svojím pokusom nové biografické fakty, čerpá z existujúcich a všeobecne známych podkladov, ale už samotná okolnosť, že sa písomný materiál transponuje do živého javiskového tvaru, pôsobí šokujúco. V inscenácii Divného Janka nachádzame aj ozveny stredovekých mystérií, s čím súvisia tiež alúzie na biblické, najmä novozákonné motívy. Výsledkom je tiež mnohovrstevnatosť ako kvalita, ktorá i polemicky vyostrený pohľad na niektoré historické postavy (napr. na Ľ. Štúra v podaní Jána Kožucha) realizuje ako súčasť viacerých možných kontextov.
Ak konštatujeme, že martinská inscenácia Divného Janka je významným tvorivým činom, zároveň treba vysloviť želanie, aby sa nestala iba jednou z repertoárových položiek, ale aby podnietila širšiu diskusiu, ktorá sa vôbec nemusí obmedzovať iba na otázky histórie a jej divadelného stvárnenia.
Ladislav Šimon NÁRODNÁ OBRODA 5. 2. 1994
tvorcovia
réžia: Roman Polák
dramaturgia: Peter Kováč
scéna: Jozef Ciller
kostýmy: Mária Cillerová
hudba: Peter Mankovecký
asistent réžie: Štefan Halás
účink ujú: Ľubomír Kostelný, Andrej Štermenský, Martin Horňák, Štefan Mišovic, Eliška Nosálová, Renáta Rundová, Ján Peťka, Štefan Halás, Ján Kožuch, František Výrostko, Viliam Hriadel, Michal Gazdík, Ivan Folkman, Ivan Giač, Peter Gábor, Elena Sudická, Dana Kuffelová, Jozef Kramár, Emília Čížová, Nela Valentová, Tibor Bogdan, Anton Januš, Ján Barto, Ivan Kollár, Branislav Bača, Ivan Kovalský, Ján Gabala, Silvia Gragorová, Darina Mázorová