Eo ipso – Otvorené archívy

Okrúhla desiata premiéra bratislavského profesionálneho (hoci neštátneho) divadla Stoka prišla v čase, keď vrcholí existenčná kríza súboru. V súčasnej divadelnej štruktúre niet Stoku kam zaradiť, a tak tento významný reprezentant slovenského experimentálneho divadla neustále bojuje o prežitie. A pritom sú umelecké výsledky Stoky už vyše troch rokov uznávané domácou aj zahraničnou kritikou!

(Divadelný súbor Stoka začal svoju činnosť 23. marca 1991. Za tri roky odohrali jeho členovia 358 vlastných predstavení, pripravili 10 inscenácií a 2 premiéry koncertov, zorganizovali 521 vystúpení hosťujúcich súborov, zúčastnili sa a reprezentovali slovenské divadlo na 28 festivaloch doma i v zahraničí, dostali sa do pod vedomia teatrologickej, ale i laickej verejnosti, pričom získali aj medzinárodné renomé... pozn. red .) Inscenáciou Eo ipso (tým samým, práve preto) Stoka po predchádzajúcich provokatívnych a expresívnych variáciách na existenciálne témy, založených najmä na pôsobivých scénických obrazoch a efektnej výtvarnej zložke, už po druhýkrát presúva významové ťažisko na slovo. (Prvý raz to bolo slovo prevažne spievané – Recitál I. Hrubaničovej s názvom Len čajka si omočí nohy v mojich slzách). A ešte jedna zmena nastala – na predstaveniach Stoky sa oveľa viac smejeme, menej sme šokovaní, o to viac citovo zainteresovaní.

Scénosled Eo ipso tvorí trinásť napospol konverzačných výstupov zo života bizarných ľudkov, pochybných intelektuálov, alkoholikov, opustených žien a mužov. Všetko na tejto inscenácii je akosi nedokonalé, ušmudlané, obyčajné. Na scéne zopár kusov nábytku, lavička v parku. Typovo presné kostýmy, často v dojemnej zmesi staromódnosti a nevkusu. A slovo. Slovo nielen ako výrazový prostriedok, ale rovnako téma. Stoka tu skúma jeho váhu, moc, jeho pravdivosť, jeho komunikatívnosť. Úplne banálne rozhovory s podtextom existenčného ohrozenia, nedáte si cigaretu, nie, ďakujem, ja som sa včera pre fajčil ako taký kôň. A potom štylizované rozhovory dvoch sestier, reč ako závoj za nevestou, rozprávanie ako zo sna, útržky viet, a čosi, aby si mala niečo také, také... A keby jedna zo sestier zomrela? Veď hej, veď sa niekto nájde... A potom deformovaná reč fráz ako vodopád, ktorý pribíja k zemi a prehlbuje vlastnú osamelosť. Intelektuálsky slang, ktorý je – cez lásku paradoxne schopný komunikácie s argotom. Výstupy v civilnej poetike novej vlny šesťdesiatych rokov aj súčasného slávneho „independenta“ Jima Jarmuscha nie sú obvyklým konštatovaním o nemožnosti dorozumenia. Je to správa radostná. Stoka pod vedením režiséra Blaha Uhlára objavila reč pre seba aj pre nás. Ľudia sa pokúšajú o stokrát zatratenú komunikáciu, neohrabane, nevhodne, ošúchane. Ale toto snaženie je veľmi ľudské a dôstojné, asi preto im k tomu hrá Moyzesovo kvarteto a výsledkom je posolstvo o viere, láske a nádeji.

Anna Grusková

Vaše divadelné predstavenia v náznakoch odkrývajú tušenia. Aké vaše tušenie budúcnosti mi naznačíte?

„Najhoršie je, že netuším. Chcel by som tušiť, že náš divadelný súbor i naďalej bude chcieť čo najviac povedať a vyjadriť, a aby to stále robil rovnako rád. V súčasnosti však máme existenčné problémy, pretože z právneho hľadiska divadlo Stoka nie je divadlo, a z toho dôvodu nemôže dostať dotáciu zo štátneho rozpočtu. Dotácie a granty, ktoré sa nám podarilo získať, nestačia na neprerušený chod divadla. Takže, chcel by som tušiť, že nebudeme musieť mať ekonomické, právne a vlastne existenčné problémy. Chcel by som tušiť, že neprídeme o priestory, v ktorých hráme."

Andrea Puková, Mosty 23/1994, ROZHOVOR S BLAHOM UHLÁROM

o inscenácii

tvorcovia