o inscenácii
„Je to takmer práca archeológa,“ hovoria obe jedným hlasom. „Hráme sa so slovami, ktoré sa používali v XVI. storočí. Bola to doba s ozajstnou slobodou písania. Jazyk nebol statický, sú v ňom vymyslené slová, opakujú sa slabiky. Chceli sme úplne zaktualizovať tieto texty a myšlienky.“
Predstavte si, že prídete na predstavenie, v ktorom cudzou rečou dve dámy čítajú básne zo šestnásteho storočia, pričom sa prakticky nepohnú od stola, a to celé trvá skoro hodinu. A predsa som v Thétre de la Bastille, v bohémskych uličkách neďaleko slávnej rovnomennej opery, videla najavantgardnejšiu inscenáciu svojho mesačného parížskeho pobytu.
Galantné verše divákom neservírujú mladučké rozkošnícke krásavice, ale zrelé ženy. Vďaka rokmi vypestovanej citlivosti sa tieto dámy dopracovali k nadhľadu, ktorý im umožnil k poézii o láske a smrti pristúpiť s ľahkosťou, hravosťou – spievať ju, šepkať, kričať, deklamovať... Cez hlas obe herečky skúmajú svoje psychické i fyzické danosti. Pritom vôbec nejde o kÍzanie sa po povrchu. Možno je takáto neklasická forma pre nich jedinou dôstojnou, jedinou, ktorá môže vyjadriť bohatosť a rôznorodosť ich ľudskej i hereckej skúsenosti.
Vitajte v matriarchálnom kráľovstve, kde zložitá scénická konštrukcia plná kladiek a obrazov (a obsluhovaná výhradne od stola) je iba zámienkou na vytváranie tých najprostejších zvukov – kvapkanie vody zo šiat do lavóra, rozbíjanie žiarovky vo vedre...
A ešte zvuky vyrábané priamo pri stole, kamene, semená, presýpanie, štrngotanie, cvendžanie... Ľudský hlas sa prelína s prírodnými zvukmi, lebo k nim vlastne patrí, a vzniká tak vzdušný, svieži a radostný koncert pre našu vnútornú ekológiu.
Anna Grusková
tvorcovia
úprava: Pierre Lartigue
hudba: Georges Aperghis
scéna: Yvett Rotsche
svetelný design: Daniel Lévy
účinkujú: Edith Scob, Martine Viard