Vietor v korunách sasafrasu

Nachádzame sa v Amerike, v štáte Kentucky, na začiatku 19. storočia.

Všetko je pravé, tak ako má byť, v intenciách žánru, ktorý sa stal jedným z najpopulárnejších, predovšetkým zásluhou filmu. A všetko je zároveň iné. V tomto westerne, ktorý od začiatk až do konca proklamuje víťazstvo dobra nad zlom cestou nábožnosti, spravodlivosti a odvahy, ale najmä rodinného súladu, si nie sme istí ničím – za manželskou vernosťou sa skrýva nevera, súrodenci koketujú s myšlienkou incestu, na rube sentimentality objavujeme krutosť, v mene viery v boha sa aj najporiadnejší kresťan stáva vrahom. A „môj dom – môj hrad“ sa v okamihu mení na vojenskú pevnosť proti náporom okolitého sveta, vytvárajúc z diváka svedka i zajatca, už nie historických, ale naprosto súčasných dejov.

K spochybneniu zákonitostí westernu, ale aj kategórií dobra a zla v klasickom rozprávkovom ponímaní navádza už úvodná autorská poznámka – oboch Indiánov má hrať jeden herec. Chcel tým autor naznačiť nejednoznačnosť ľudskej podstaty? Alebo zdôrazniť skutočnosť, že v istých situáciách je dobro a zlo zameniteľné? Či vyjadriť presvedčenie, že neexistujú dobrí a zlí Indiáni, že je len jeden jediný skutočný Indián, ktorý – anticipujúc osud svojej rasy – napokon zomrie? Takýto výklad je vzhľadom na etické postoje Obaldiu, francúzskeho dramatika, spisovateľa, novinára i človeka, celkom možný. Jeho tvorbe nechýba hravosť, rozlet, fantázia, no napriek tendencii k parodičnosti (či práve preto) je vážna až tragická svojím vyznením.

Tieto vlastnosti nachádzajú dokonalú odozvu v režijnom videní Ondreja Spišáka, mladého člena umeleckého súboru Bábkového divadla v Nitre a zakladateľa divadla Teatro Tatro, ktorý v susednom Divadle Andreja Bagara Obaldiovu hru pohostinne naštudoval. A zároveň nás odkazujú na jeho predchádzajúce inscenácie, na svet démonov a trpaslíkov, vášňou posadnutých i hravých bytostí z Krvavej mágie (Trnavské divadlo) alebo z Pána prsteňov (Minas Tirith Minas Morgul – Teatro Tatro).

Krutosť Obaldiových postáv dovedená na hranicu absurdnosti v rovine slov aj činov, spochybnenie všetkých hodnôt až do komickej degradácie, naoko ľahký konverzačný dialóg, ktorý podchvíľou zhorkne čiernym humorom, mystika, čary a zámerne zveličený podiel hlúpej náhody – to všetko zaťahuje túto paródiu do vôd grotesky, chvíľami chaplinovsky láskavej, no väčšinou jarryovsky neľútostnej.

Darina Kárová

o inscenácii

tvorcovia