Pressburger blut

Toto predstavenie venujeme hudobnému skladateľovi Marekovi Brezovskému, s ktorým si už nikdy nezahráme.

GUnaGU hrá už desať sezón výlučne vlastné hry, či už moje, alebo Ivana Mizeru či Vlada Baleka, a medzi našimi sedemnástimi titulmi sa za tie roky vytvorili väzby, ktoré ich nechcene spájajú do väčších celkov. Jedným z nich je i voľná „bratislavská trilógia", prezentujúca na pozadí Bratislavy naše dobové pocity či poetiku, ktorú sme v tom-ktorom období rozvíjali.

Naša najnovšia hra, Pressburger blut, je treťou časťou a zrejme i zavŕšením tejto pomyselnej trilógie. Na začiatku stáli Osídla mladého muža (z roku 1986) a v nich Bratislava tridsiatych rokov, doba nastupujúceho jazzu a bohémy, to všetko ako dadaistická operetka s ironickou poctou pravým hodnotám, najmä Imre Kálmanovi.

Druhá časť – Poveternostná situácia (1989) je z betónovej prítomnosti. Vianovský príbeh mladomanželov, ktorých rozdrví ich vlastný zmenšujúci sa byt. Pojednané ako cyklicky sa vracajúce, obsedantné dialógové slučky s minimalistickou hudbou.

Všetko uzatvára Pressburger blut (1994), melancholické sci-fi z roku 2007. Nejde ani o to, že som v Bratislave vytvoril Čínske mesto či Kubánsku štvrť a že po uliciach bojujú proti sebe gangy Panterov a Romantikov, ide skôr o vzťahy, portréty stratených, ich obavy a pocit ohrozenia. Pocit, že toto mesto sa môže začať (začalo?) prepadávať ako Benátky.

5 obrazov hry sa tak skladá do šiesteho, ktorý by som si zrejme na stenu nezavesil. Môžem ho obrátiť chrbtom, no na veci, že tu stále je, to nič nezmení. Mám v súčasnosti neodbytný pocit, že stredoeurópsky priestor je po krátkom období nádeje opäť predaný. A keďže, neviem ako vám, ale mne ostáva iba šanca prizerať sa – tak sa prizerám a trpko sa smejem, miestami až rehocem. A vtedy – s dovolením – stále som.

Viliam Klimáček

Orwellův svět z roku 1984 posunul Klimáček do roku 2007 a situoval ho do Bratislavy deset let po blíže nespecifikované válce. V pěti výjevech vysouvá do popředí a ostře nasvěcuje detaily či spíše střepiny autentických lidských vztahů, nelítostně pohlcovaných unifikovaným způsobem existence, jehož podstatou je stav anonymní permanentní manipulace. Klimáčka nezajímá povaha či technologie tohoto odcizeného světa, ale spíše jeho prehistorie a zlomky jeho „lidského rozměru“, bezmocné (a proto dojímavé) pokusy lidí zachránit v takovém světě poslední útržky své lidskosti. Její projevy jsou v této hře zredukovány na pár reálíí a vzpomínek na „bývalou“ skutečnost, na život „před“. Klimáček dokáže neobyčejně jemně, a přitom účinně zakomponovat významotvorný detail životného světa do prefabrikované soustavy světa odlidštěného – z toho se odvíjející asociace jsou zdrojem sugestivního a zároveň melancholického divadelního dění. „Pane Bože, mohl bys svého syna poslat do Bratislavy?" vykřikne v jednu chvíli jedna z postav této hry. Zda jde o otázku či prosbu, zůstane nerozhodnuto.

Ján Štrasser Lidové noviny 8. 6. 1994

o inscenácii

tvorcovia