o inscenácii
Príbehy, vyrozprávané Sadurovou a režisérom Tumanovom, sprvu pripomínajú jednoduchú pesničku, ktorej motív ihneď obrastá zložitými, disharmonickými akordami. Melódie, vytrhnuté z temnoty, z nemoty našej existencie – práve tie, a nie špinavý, úbohý, podnapitý život sú v centre „príťažlivosti“ inscenácie.
Odkiaľsi z otvoru pod dverami sa vynára starodávna postava, náhlivo sa postaví na nohy. Je z nej jednoduchý chlapík v mestskom kabáte až po päty a v bielej košeli so staromódnymi predĺženými cípmi goliera. Je to šofér Víťa. Akoby zrodení z atramentovej tmy, prichádzajú Víťova žena Zoja a mladík Jegor. Mesiac sa díva do okna a pod jeho upreným pohľadom sa udejú aj všetky tie nevysvetliteľné „príhody srdca“. Všetko, čo bolo v živote Víťu a Zoje svetlé, ľúbostné, jasné , sa roztápa. Ľudia hľadajú jeden druhého, nesmelo zvierajú v hrsti zvyšky šťastia, chcú pomôcť, ľutujú... No irealita postupne zaplavuje dušu, a keď sa prekročí hranica, dych života sa končí...
Niečo bosorácke, strigônske je nepochybne v niektorých postavách Niny Sadurovej. A možno autorka verí v prevtelenie duší? Často u nej konajú ľudia, v ktorých žijú duše zvierat – vlkov či lastovičiek. Jegor, hrdina hier Bastard a Mesačí vlci – je zjavné vÍča, zatúlané medzi ľudskú „svorku". Čo robiť s tým ustavičným vlkodlačím premieňaním spravodlivých a hriešnych, prelínaním bežného života s pekelnou symbolikou – to vie len Boh! Napriek tomu by sme urobili chybu, keby sme brali to, čo sa deje na scéne, priveľmi vážne. Humor ako osobitná substancia je prítomný vo všetkých troch jednoaktovkách a cítiť ho najmä v tej poslednej – „Jachaj!“. Ak sa finále prvého dejstva zrúti do priepasti hrôzy a zúfalstva samoty, do myšlienok o samovražde, tak druhé dejstvo cez prekonanie samovražedných myšlienok prechádza do priestoru dokonalej panenskej prirodzenej dobroty. V poslednom príbehu sa taká krehká vec ako ľudský život konfrontuje – takmer doslova – s monštrom elektrického vlaku. A hriešna túžba rozlúčiť sa so životom je zneškodnená konaním rušňovodiča.
Hry Niny Sadurovej sú napísané dosť dávno, pred desiatimi rokmi. Neusporiadanosť, nevyrovnanosť, nepotrebnosť – to všetko je vlastné vedomiu počiatku osemdesiatych rokov – no naša neusporiadanosť nie je o nič lepšia než tá predošlá, iba má iné zafarbenie. Preto tie každodenné reálie, uzatvárajúce „pôdu“ hry, vnímame sprostredkovane, no túžba po zázraku v nás zostala. Teraz sú nám zrozumiteľnejšie všetky volania, iné existencie, mystifikácie, prílivy a odlivy mesačného svetla. Veď máme tak radi „sebaklam“. Nie je tu bolestné zmietanie, skôr sú tu prirodzené obranné reakcie jestvovania. „Pokusy premeniť sa“ v momente bezvýchodiskovosti sú hodné súcitu. A zasmiať sa na vlastné konto tiež nie je hriech.
Marina Berlinová
tvorcovia
réžia: Vladimir Tumanov
scénografia: Alexandra Oplovová
hudba: Ivan Blagoder
účinkujú: V. Kucharešin, T. Grigorevová, A. Byčkov, P. Zurovlev, E. Burjak , A. Dežonov, D. Lesnikovová